Saška & Peťo

Naša prvá skutočná dovolenka :)

2009-12-07T20:36:00.008+01:00

Stihli ste už dovolenkovať, alebo sa na dovolenku ešte len chystáte? My sme už stihli. Tento rok sme si vybrali niečo na Slovensku. Auto nemáme, tak sa dalo len tam, kde sa cestuje krátko alebo pohodlne. Keďže máme obaja radi aktívnu dovolenku, vyhrali to Tatry. Ubytko sme mali zabezpečené už 3 mesiace dopredu a už sme sa len modlili, aby nám počasie vyšlo, a či nám nakoniec vyšlo všetko alebo len niečo, to sa dozviete v priebehu niekoľkých riadkov.
O počasie sme sa začali zaujímať v týždennom predstihu. Nevyzeralo to moc optimisticky- 3 z 5tich dní mali byť daždivé. 3 dni pred odchodom sa predpoveď trošku upravila v náš prospech, malo pršať iba v sobotu a ojedinele aj v nedeľu.
Celý týždeň pred dovolenkou sme sa nezastavili a zháňali všetko možné aj nemožné, balili, vybavovali až nadišiel dlho očakávaný deň nášho odchodu. Ráno 5. 9. 2009 pršalo - aj vo Vrútkach, aj v Poprade. Dáždniky sme si pribalili, tak nám to ani moc nevadilo. Z Popradu zo stanice nám šiel vláčik priamo do obce Pod Les a ako sme zistili, zo stanice do nami prenajatého bytu to bolo ozaj na skok (okolo 3 minút, behom ani toľko). Pani, ktorá nám byt prenajala, nás čakala na zástavke. Spoznala nás. No, aby nie, keď sme mali ruksaky takmer väčšie ako sme boli my samotní. Zaviedla nás do bytu.

Vošli sme a ostali sme veľmi milo prekvapení. Byt útulný, prerobený. Dokonca v izbe z poličky na nás žmurkal aj televízor (tak sme mohli každý deň nerušene a z pohodlia sledovať počasie) a hoci bol byt na zvýšenom prízemí, mal dokonca aj balkón. Z balkónu sme videli skoro Poprad, ale hlavne Veľký Slavkov a Novú Lesnú. Z kuchyne sme mohli každý deň obdivovať Gerlachovský štít a náš nie veľmi obľúbený Slavkovský štít (nebolo dňa, aby nebol Slavkovský v oblakoch, alebo nám neposielal jednostaj z Poľska oblaky).

Kuchyňa, ako ste si už domysleli, bola orientovaná na západ, tak nám slniečko mohlo aj večer nakúkať do hrncov a tešiť nás svojimi teplými lúčikmi. Ráno sa nám celkom dobre vstávalo, však aby nie, keď nám robilo budíček Slniečko, a ani závesy nám neboli nič platné, či sme chceli a či nie, museli sme sa vykopať z tepla postieľky. Niekedy sa to podarilo už pred siedmou, moja maličkosť až tesne po siedmej, inokedy sme oddychovali až do 8:00. Však sa nedá stávať každý deň o 7:00 – čo ak by došlo k ujme na dobrej nálade, alebo na zdraví ;) . Teraz ste určite zvedaví, ako sa nám v Tatrách darilo, ktoré doliny a kopce sme prešli a či sme sa aj do Popradu boli pozrieť.
Začnem od konca. V Poprade sme si boli „len nakúpiť“, a to hneď v sobotu poobede. Vybalili sme sa, najedli, a išlo sa na ten krásny červený vláčik, ktorý sotva sme sa pohli, už sa s nami rozprával. Hovoril skoro stále toto: Vážený cestujúci, označte si cestovné lístky v označovači – Ladies and Gentlemens stamp your travel ticket in stamping machine. Ďalšia zastávka – Nová Lesná - Next stop – Nová lesná. To isté znelo samozrejme aj v nemčine (tú však moc neovládam, tak vás nebudem zaťažovať ešte aj nemčinou) Toto sme počúvali každý deň dvakrát a v polke pobytu sme ich už recitovali spolu s tetou. Taktiež sme zistili, že v Tatrách človeku auto skoro vôbec nechýba – až na tú cestu z Vrútok do Popradu a späť, lebo elektrický vláčik zvláda prepravu na A. Pohodlne nás odviezol, či do Starého Smokovca, či do Novej Polianky, alebo Tatranskej Lomnice a samozrejme aj naspäť do Popradu.
Však aj návštevu obchodu v Poprade sme prežili bez ujmy však stála zhruba 5 minút pešej chôdze z popradskej stanice. Mali v nej všetko, čo sme potrebovali - hlavne jedlo, lebo tým je človek v Tatrách dvojnásobne živý, keď nemá práve tráviace problémy.
A ako sa nám búvalo v podhorí Tatier? Úžasne a skoro lepšie ako doma. Večer sme padali únavou a zaspali do 5tich minút, ráno sme vstávali síce skoro, ale fyzicky oddýchnutí a hoci sme každý deň chodili minimálne 5 hodín, vôbec nás na druhý deň ráno neboleli nohy, len to slniečko nás budilo kúštik skôr ako bolo treba, ale aspoň sme nikdy nezaspali a skoro všetko postíhali.
Chcete vedieť, prečo sme „len“ skoro všetko postíhali? Nech sa páči čítajte ďalej.
V sobotu, ešte predtým, než sme definitívne padli od únavy do postele, zhodli sme sa na tom, že nedeľa bude patriť Zbojníckej chate, tak sme sa tam v nedeľu aj vybrali. Bolo oblačno aj keď slniečko cez obláčik predsalen presvietilo, tak sme dúfali, že pršať nebude. Začali sme stúpať po chodníčku, sem tam sme aj fotôčku urobili, do mapy nazreli, cez mostík prešli a začali sme stúpať po skalnatom chodníku stále vyššie a vyššie, a čím sme boli vyššie, tým bolo počasie horšie a horšie.

Utešovali sme sa, že počasie vydrží, no 30 minút od Zbojníckej chaty sme si mienku poopravili. Na tvár nám začali dopadať drobné dažďové kvapky, vrcholy štítov sa zahaľovali mračnami a neprestávalo kvapkať. Petrík sa rozhodol, že to vzdáme. Ešte posledná spoločná fotka pri plese a išlo sa späť. Cesta to bola ťažká, vlhké skaly, kvapky, ktoré nás chladili a sklamanie z počasia, ktoré trvalo skoro celú cestu dolu. Konečne po 2 hodinách prestalo pršať.

Domov sa nám ešte nechcelo, tak sme zamierili ešte k Veľkému Studenovodskému vodopádu a k ďalším vodopádom v koryte Studenovodského potoka. Určite tieto miesta veľa z vás navštívilo a podobne ako aj nás tak i vás nadchýňal pohľad na to krásne vodné predstavenie a penenie sa vody stekajúcej množstvom kaskád. Aj keď sme v tento deň na vlastnej koži zažili rýchlo meniace sa počasie, predsalen budeme v dobrom spomínať na tento deň.

Však, sme behom neho zvládli až 2 túry a pri záverečnom sčítaní časov Petríček zahlásil, že sme nachodili 6 a pol hodiny čistého času a unavení sme teda boli poriadne, až tak, že sme sa rozhodli ísť z Hrebienka dolu Pozemnou lanovkou. Cestou som sa čosi priučila aj o mechanizme na akom pracujú tieto lanovky a už je mi jasné, prečo je lístok hore drahší ako lístok dole. A ako hodnotíme tento deň?

Aj zlé počasie si treba raz zažiť. K večeru sa obloha vyčistila a tak sme sa mohli síce unavení, ale dobre naladení nechať zohrievať slniečkom na lavičke neďaleko stanice Starý Smokovec.
Samo na izbu sme prišli úplne dead, a Petríček sa nie a nie sa zohriať, tak som ho uložila do postieľky a doporučila čajovo-perinovú kúru. Takto v teplúčku perín sme užívali prítomnosť jeden druhého a rozptýlili sa pri pozeraní Superstar – takého nenáročného programu, pri ktorom ani rozmýšľať nemusíš. Predtým, než sme sa definitívne pobrali na obláčik (snívať sníček) naplánovali sme si túru na ďalší deň. Podľa predpovede počasia malo byť o čosi krajšie, tak sme sa rozhodli, že eso tatranských túr ešte necháme tak a pôjdeme sa pozrieť na Sliezsky dom.
Ráno sme vstali a dokonca aj slniečko svietilo – podobne, ako aj v nedeľu. Na túru sme sa moc neponáhľali a dovolili sme si odísť až o 9:00. Tento krát sme sa zviezli až do Novej Polianky a odtiaľ postupovali stále vyššie a vyššie. Cestou sme stretli čmeliakov akosi prilepených ku kameňom – hm. asi fakt bol ten prízemný mráz. Neďaleko nášho chodníčka sme žblnkotal potôčik a na kríčkoch ešte viseli posledné maliny a čučoriedky. Počasie bolo také všelijaké. V duchu sme sa modlili nech neprší a naše prosby sa splnili – v tento deň naozaj nepršalo.

Po zhruba hodine a pol sme zahliadli v diaľke cieľ našej cesty. Hm. to sme však netušili, že nám ešte 20 minút potrvá dostať sa až úplne k nemu. Začalo fúkať, čím ďalej tým viac. Oblečení sme boli dobre, tak pohoda ale vonku sa nám teda dopĺňať energiu nechcelo, tak sme zamierili do bufetu – čaj tu bol drahší ako na Chate pod Rysmi ale jeden sme si predsa dali. Aj kapustnica bola s vysokohorskou prirážkou, ale jej vôňa nám nedovolila nekúpiť si ju. A dobre padla. Pred odchodom od Sliezskeho domu sme sa ešte išli obzrieť pleso a koho sme tam nestretli – okrem silného vetra v tráve čupela kačka. Petríkovi som ešte požičala moju čelenku aj rukavice, našli sme miesto, odkiaľ sa dá dobre pustiť na foťáku samospúšť a urobili sme si pamätné foto. Teraz už nám len zostávalo rozhodnúť sa, ktorou cestou ísť dole. Samozrejme, že sme mali naplánované ísť po žltej a predsa len sme sa rozhodli ísť po červenej – tatranskou magistrálou na Hrebienok. A veru dobre sme urobili. Okrem zaujímavého chodníka a kope ružových kvietkov, ktoré ma tak nadchýňali, sa hmle konečne uráčilo zdvihnúť sa o čosi vyššie a tak sme sa mohli z výšky pokochať pekným výhľadom na Poprad, Polianku, Smokovce a našli sme dokonca aj bytovku, v ktorej sme bývali.

Z Hrebienka sme tento krát po svojich zišli až do Smokovca, stihli si nakúpiť aj nastúpiť do Tatranskej električky. Dokonca sme tento deň aj varili. Ako inak – cestoviny s omáčkou. A myslím, že sa nám jedlo podarilo, lebo sme si celkom pochutili a nebyť Petríkových problémov s trávením, bolo by nám chutilo ešte viac. Už v prvý deň sme sa chystali na prechádzku po okolí, ale ani dnes sa nám už nechcelo. A zase sme zaliezli po večeri do perín, pozreli počasie a pobavili sa pri Superstar. Zajtra mal prísť deň D, tak sme poctivo odišli na obláčik už pred 23.00.
Utorok – ako inak zase nás zobudilo slniečko. Krásne hrialo aj obloha sa zdala takmer jasná. Naraňajkovali sme sa a už krátko po 8:00 sme vykračovali k zástavke elektrického vláčika. Dnes sme však zo Smokovca pokračovali do Tatranskej Lomnice. Aj sme cestou uvažovali, že si kúpime aj lístok na Lomničák, ale nakoniec sme od tohto nápadu upustili a kúpili sme si len na Skalnaté pleso. Z lanovky bol ozaj krásny výhľad, no až do dnes si pamätám, že nás tesne pred výstupnou zastávkou lanovky na Skalnatom ples z doteraz nezistených príčin nechali asi 3 minúty hompáľať sa v kabínke na lane. Ešte, že sa ani jeden z nás nebojí výšok. Konečne sme zostúpili na pevnú zem. Urobili pár záberov pri plese a pokračovali ďalej chodníkom k Svišťovke. Cesta v celku zaujímavá, sem-tam trošku nebezpečná ale veľmi zaujímavá. Po hodine sme ju v diaľke zahliadli – bola to ona – Svišťovka.

Slniečko neustále svietilo no okolo Lomnického štítu začali tancovať obláčiky až jeho špic pokryli. Do sedla pod Svišťovkou sme dorazili v pravý čas. Síce fúkalo – výhľad bol krásny na A+++ . Usadili sme sa na kamene a kochali sa výhľadom na Belianske Tatra, Kolový štít, Jastrabiu vežu, Jahňací štít, Poprad a dedinky pod Tatrami. A kdesi dole sme zahliadli aj chatu pri Zelenom plese. Bolo nám tam tak výborne, že sa nám ani dole nechcelo – však preto sa aj začalo mračiť – aby sme dostali konečne rozum a uráčili sme zostúpiť dole. Ešte som dostala do ruky teleskopickú paličku, druhou chytila Petríka a išlo sa. Celkom sa aj dobre šlo, len sme si museli dávať dobrý pozor pod nohy a aj ľudí okolo nás a ako správni turisti sme napomenuli aj jedného horlivého Čecha, ktorý začal zo seba robiť frajera a ohrozovať nie len seba, ale aj nás. Zahliadli sme reťaze. A keď sme boli tesne pri nich, dolu po nich akurát schádzala ustráchaná teta – veľmi sa bála, tak to trvalo, Česi začali byť nervózni, my sme sa obrnili trpezlivosťou a nemecké turistky si krátili čakanie piesňami. Podarilo sa, zišli sme. Na chate pri Zelenom plese bolo rozprávkovo – ani nie tak zima, s vysokohorským čajom pre nosičov a čokoládou v ruke a usmievajúcim sa slniečkom nám nič nechýbalo. Samo, nemohli sme sa tu príliš dlho zdržať, lebo sme mali pred sebou dobrý tri a polhodinovú cestu dolinou až do Tatranských Matliarov. Unavení sme síce boli, ale valili sme dole ako naozaj, keď sa nám zdala cesta až pridlhá, začali sme si spievať a hneď sme boli pri Matliaroch. Neviem, ktorý inteligent označkoval trasu tak, že z lesnej cesty nás vyviedol rovno na asfalt pred hotelom Hutník. No hrúza. Až som z toho bola aj trošku nervózna. Ešte sa k tomu pridružil, hlad, smäd a tak sme si predsa len museli chvíľku oddýchnuť. Cesta ďalej pokračovala cez rozmočenú lúku – no čím ďalej tým lepšie. Hneď ako Petríček zahliadol pníček pred dreveným mostíkom, na chvíľu si ma tam usadil a rozbalil čokoládu. A pomohla. A akí sme boli radi, keď sme konečne prišli na stanicu do Tatranskej Lomnice, to si vie asi každý z vás predstaviť. Aj to, akí unavení sme boli. Ale stálo to za to. Fakt to bol jeden z najkrajších výletov.
Náš pobyt sa týmto dňom chýlil ku koncu, lebo v stredu sme už museli odísť.
A ako nám na pobyte bolo – výborne a uvažujeme, že si ten istý byt znovu prenajmeme a výlet do Tatier opäť zopakujeme.

Rušné leto...2009

2009-09-13T19:43:00.004+02:00

Tak sme tu zas. Po troch náročných a nabitých mesiacoch sme si predsa len našli čas podeliť sa s vami o naše letné zážitky. Toto leto bolo totiž úplne iné ako to predošlé a to priam o 180 stupňov.
V júni som dopisovala bakalársku prácu a nakoniec som ju aj odovzdala aj obhájila. Petríček v medzičase stihol aj štátnicovať a promovať. Tej druhej udalosti som sa aj priamo zúčastnila. Bola to pre mňa úplne nová skúsenosť. Najprv som nevedela, čo si mám obliecť, potom som rozmýšľala nad darčekom promovanému. Nakoniec sa z toho vykľulo niečo takmer obyčajné, na krásny papier a od srdca napísané. Avšak ako som sa neskôr dozvedela, tým najkrajším darčekom bolo pre ňho to, že som na promóciách bola s ním. (Však som si to aj celý čas myslela, ale bolo dobré to počuť z jeho úst) A nie je nič krajšie ako vidieť Petríkových rodičov byť pyšných na svojho šikovného syna. Môj obdiv mal tiež. Dokonca sa nám podarilo, vďaka Petríkovému ocinovi, zvečniť tuto chvíľu, či už promovania alebo gratulácii na kameru. (aspoň budeme môcť v 50 vidieť, aký sme boli kúsok po dvadsiatke mladí). Ale nie, však mi nebudeme starnúť, budeme forever young, možno. :D

A teraz príde drobná pikoška zo zákulisia. 19. júla som sa stala mamou. Nie takou ako myslíte, zatiaľ len krstnou malému dievčatku s menom Veronika, ale kto vie, možno časom aj ja. Teda určite. Len to ešte nikto nevie kedy. Možno ten hore áno, len nám to nechce prezradiť. S Veronikou sme si od začiatku padli do oka, už od prvého stretnutia sa na mňa krásne usmievala a potom mi dokonca spokojne zaspinkala na rukách.
August bol pre mňa, nás určite tým najdlhším mesiacom. Petriček už dva týždne poctivo zarábal v práci tie ťažké eurá a ja som pomaličky ale iste finišovala s prípravami na moje bakalárske štátne skúšky. Obaja sme už boli unavení, ja z učenia a Petrík zo mňa. To viete, keď vám už škola lezie krkom, ale musíte nad knihami aj tak sedieť, tak potom ste trošku zo všetkého znechutení, ale prežili sme. Petrík mal so mnou veľkú trpezlivosť, bol tu stále pri mne, postaral sa mi o zábavné pobyty v prírode na bicykloch, či korčuliach alebo „len“ večerný oddych pri filme. Dokázal počúvať tie moje časté frflačky na školu a na ten sprostý systém, ktorý máme na škole. Nakoniec som už aj bola pripravená, ale stále som nevedela, kedy ma to vlastne budú skúšať. Dozvedela som sa to „až“ 5 dní dopredu. Ešte 25. 08. mi Petrík pomohol zosmoliť obhajobu, lebo mi akosi nikto nepovedal ako na to a ako to má vizerať. A 26. 08. 2009 prišiel deň „D“. Ocino bol taký dobrý a ráno, veľmi skoro ráno ma zaviezol na vlakovú stanicu. Ešte sme sa vrátili pre desiatu, ale že som si mobil zabudla doma, tak to som zistila až na stanici. A čo bolo horšie. Nič sa s tým nedalo robiť. Avšak dobré duše existujú. Jedna neznáma spolucestujúca mi požičala svoj. A čo je ešte zvláštnejšie, nie len, že sme cestovali ráno spolu, my sme spolu cestovali aj poobede. Ale späť k štátniciam. Lepilo mi tam, ale nakoniec to dopadlo nad moje očakávania. Na mojej obhajobe práce sa ukázal dokonca aj môj oponent, ale nejako som to v zdraví prežila. Až na dejepisnú otázku to ušlo. Ale nakoniec aj tú mi oznámkoval skúšajúci milou známkou C – to bolo aj moja celková výsledná známka a bola som šťastná ako blcha, to vám poviem. Od tohto dňa mi oficiálne začali prázdniny. Chcete vedieť ako dopadli? Tak čítajte ďalej.

Who is who IV

2009-07-19T12:43:00.005+02:00

Záhada 4
Veľká záhada, a ako vyzerá Mirka a Petroví starí rodičia

Hoci som spoznala už veľa členov rodiny, ešte stále je nekompletné. V adresári chýbali ešte starí rodičia z Lučenca a Petríkova teta Mirka.
A raz to prišlo. Celkom nečakane, i keď trošku očakávane. Prišla som zas na návštevu k ako sa hovorí „budúcim svokrovcom“ a práve plánovali cestu do Lučenca. Rozprávali sa, kedy pôjdu a tak okolo toho, keď zrazu vykĺzla z úst Petrovej maminka otázka smerom na mňa. A nechcela by si isť do Lučenca s nami? Hm. hoci som tušila, že časom sa ma takúto otázku „maminka“, ako ju niekedy oslovujem, spýta, ostala som prekvapená a ticho. Ešte dva dni som nad ponukou rozmýšľala, ale nakoniec som ju prijala. A myslím, že som urobila dobre.
Petrova stará mama je gazdinkou a kuchárkou na slovo vzatou. Síce sa skoro celý čas motala v kuchyni, tej vôni, ktorá z nej vychádzala, sa proste nedalo odolať. Azda prvýkrát som jedla domáce parené buchty, domácu parenú knedľu a to všetko úplne čerstvé a práve naparené. Tie výrobky, ktoré kúpite v obchode, sa mohli pred domácou knedľou a buchtami schovať.

Starý ocko sa staral o to, aby nám nič nechýbalo, aby sa bolo o čom rozprávať a aby studňa nevyschla, a Figo bolo vždy po ruke. Z jeho udiarničky sme si dokonca urobili terč, do ktorého sme hádzali šípky, ale jemu to nevadilo.Karty si však s nami nezahral, ale nám pomohol nakŕmiť tetinho štvornohého pomocníka, ktorý sa živý zásadne benzínom. Mali sme totiž ísť pozrieť moju spolužiačku do Poltára, tak nám dal peniažky na cestu.

Štedrý, milý a usmievavý pán, ktorý ráno vstáva veľmi skoro, aby nakúpil pre celú rodinu čerstvý chlebík a pečivo. V Lučenci však býva aj Petrova teta, ktorá sa s ním hrávala, odkedy chodieval k starým rodičom na víkend. A inak to nebolo ani teraz. Hrali sme spolu aj s „maminkou“ a Mirkou po večeroch žolíka a dokonca sme ju prehovorili na pexeso, bohužiaľ, vyhrať sme ju nenechali. Ona sa na nás nehnevala a za odmenu nás zobrala spolu s jej psíkom na prechádzku do Lučenského parku, hm. len nám Beiley plašil všetky labute.

Bola to práve Mirka, ktorá nám robila hádam najdlhšie zo všetkých spoločnosť. Už od prvého momentu sme si mali čo povedať, a tak sme prekvákali aj hodinu. Navyše jej zmysel pre humor bol veľmi nákazlivý a nebolo chvíle, kedy by sa na nás neusmievala.

Uz je to hotovo...

2009-07-12T08:27:00.002+02:00

Dňa 10.7.2009 o 11:00 hodine v aule Aurela Stodolu som bol slávnostne promovaný a bol mi udelený titul inžinier. Takže škola už je za mnou, už skončilo neustále učenie. Teraz začne neustále pracovanie. Ťažko povedať čo je lepšie, pretože každé ma svoje výhody a nevýhody. Pre mňa momentálne skončili tri týždne učenia a neustáleho myslenia na školu. Nevravím že na škole bolo zle ale momentálne som rád, že to už mám za sebou a už nebudem musieť cestovať každý týždeň cestovať do Bratislavy... A čo bude ďalej? Nechám sa prekvapiť, veď hádam to nebude až také strašné.

Prekvapenia pokračujú II.... (pohľad z druhej strany)

2009-05-26T08:59:00.004+02:00

Je až zaujímavé ako sa môže obyčajný deň zmeniť na niečo, čo sa stane len raz v živote. A takýchto dní bolo pár v poslednom období....
Idem si tak so spolužiakom zo školy a keďže sme boli len deň v Bratislave, tak sme si povedali, že sa vyberieme do polusu nakúpiť čosi. Už vtedy som sa začal pohrávať s myšlienkou, že by som ešte niečo iné pozrel. Bolo to 31.3. a ja som poslal spolužiaka na intrák s tým, že idem ešte niečo kuknúť. A zamieril som do najväčšieho klenotníctva v Poluse. Hneď ma privítala milá pani, že čo by som si prial...
... no tak tak nejak vyzeral deň, keď som kúpil snubný prsteň...
Vybral som ten správny, dal som ho zmenšiťm, aby pasoval na jemnú rúčku mojej budúcej snúbenice a zamieril som naspäť na intrák. Až keď som bol skoro na izbe, tak som si uvedomil.. "však ja som práve kúpil snubný prsteň". Prsteň putoval do šuplíka a potom do skrinky v mojej izbe doma. Tam čakal na svoju príležitosť.
V ten deň som sa pevne rozhodol o tom, o čom som už dlho rozmýšľal a dlho sa presviedčal o tom, že je to správne a je to to pravé. Tie dni medzi 31.3. a 23.4. boli ťažké, lebo zrazu som nemohol povedať niečo osobe ktorej hovorím vždy všetko. A tak veľmi som chcel... tak veľmi som nemohol. A tak jedného pekného dňa som sa rozhodol, že už nechcem dlhšie čakať. Rozhodol som sa, že mojej Láske vytvorím prekvapenie skôr, ako to čakala, o dosť skôr. Vybral som sa ešte do mesta, lebo som chcel niečo originálne, v čom by ten prstienok mohol putovať z mojich rúk do rúk nič netušiacej slečny môjho srdca. A tak som v prvom rade zamieril do hračkárstva, keďže obaja máme radi takých zlatých plyšáčikov. Bolo ich tam veľa, ale nakoniec som zúžil výber na dve zvieratká. Jedným bol medvedík s pohárikom v ruke, presne taký istý medvedík ako mám aj ja a aj Sašenka, takže by sme už mali troch. A druhým zvieratkom bola žirafka s takým malým zipsom na chrbte. Strašne bola zlatá a tak som sa nakoniec rozhodol pre ňu. A v ten večer sa stalo to, čo je popísané v predchádzajúcom príbehu... A to čo zmenilo náš život zase o kúsok a o kúsok nás posunulo k nášmu vytúženému okamihu, keď si povieme svoje "áno"... A kedy to teda bude? To sa včas dozviete :)

Prekvapenia pokračujú...

2009-05-22T12:17:00.005+02:00

Ste zvedaví ako sa nám darí, ako sme pokročili a čo sme zažili?
A čo takto podeliť sa s vami všetkými našimi kamarátmi a kamarátkami o zážitkoch zo zásnub?
Že vy o tom ešte nič neviete? Ste zvedaví ako to všetko dopadlo? Tak čítajte ďalej a dozviete sa.
Bol štvrtok 23. 04. 2009, deň ako každý iný, ničím výnimočný, snáď len tým, že Petrík nebol v Bratislave, ale bol doma v Martine. Ja som mala nejaké školské povinnosti, tak som musela odísť do Bystrice. Nebola som dlho a Petrík ako ten správny a najúžasnejší priateľ si ma prišiel vyzdvihnúť na stanicu do Martina, keď som sa už vracala späť domov. Deň nebol dvakrát teplý, fúkal nepríjemný studený severný vietor, ale aj tak sme si povedali, že predsalen zájdeme na prechádzku do neďalekého lesíka a lúk Jahodníckych hájov. Bola som si u Petríka ešte zložiť baťoh a vyrazilo sa do prírody. Pri dverách do bytu jeho rodičou, ale aj jeho, som si ho pri zaväzovaní tenisiek začala doberať. To mi robíme veľmi radi. Len som utrúsila poznámočku, že kde schováva ten snubný prsteň, a že či mu mám prehľadať detskú izbu. Zdalo sa mi totiž neprvadnepodobné, že ho, ten prstienok ešte nemá doma a nedalo mi to. On zachoval pokoj, však mal aj prečo. Si predstavte, on ho neschovával v izbe, ale vo vrecku svojej jesenno-jarnej vetrovky. Zaviazala som si topánky, privolali sme si výťah a išlo sa. Vonku fakt dosť fučalo a naša prechádza sa skončila po polhodine. Už mi bola slušná zimka a Petrík uznal, že toto sú neľudské podmienky na zásnuby - to som ja však ešte netušila. Cestou z prechádzky sme ešte navštívili Petríkovú starú mamu, ktorá býva tu, v Martine, neďaleko Jahodníckych hájov. Pripravili sme si u nej chutný čajík, zahrali sme si s ňou amerického žolíka a už sme boli zase vonku. Keďže čas pokročil a ja som sa ešte nezastavila doma, rozhodla som sa tak urobiť. Odprevadil ma na zástavku, zakýval mi, poslal leteckú pufinku a bolo. Doma som však pobudla len 2 hodinky, lebo Petrík, hoci so mnou už v ten štvrtok strávil pár hodin, veľmi chcel, aby som prišla. Navzdory tomu, že bolo už 19:45 rozhodla som sa predsalen vyjsť do ulíc a znovu autobusíkom k nemu. Nebol si ma vyzdvihnúť, ale keď som vošla do jeho izby, všetko bolo pripravené na pozeranie filmu, notebook, aj fil mal vybraný, aj deku priniesol, lebo ja som taký zimomravec, sadol si ku mne, prikryl a spustil film. Bol to veľmi krásny romantický film s krásnym filmovým koncom. Takéto filmy ma vždy vedia roztopiť. Povieme si ako veľmi sa ľúbime, ako veľmi sme radi, že sme spolu a máme jeden druhého, ako sa tešíme z toho, že vieme byť jeden druhému oporou. Petrík, vycitíl, že je tá správna chvíľa, dal mi do ruky plyšovú žirafu. Kukám na to, že jej, aké roztomilé plyšové žirafíčatko, aha, ono to má aj zips, a ja, od narodenia veľký zvedavček, som rozopla ten zips na tej žirafe a tam bol schovaný. Bol tam prstienok z bieleko zlata s tromi kamienkami, taký, aký som si predstavovala, že dostanem v lete na zásnuby, a ono to už bolo teraz, už teraz sa ma Petrík spýtal: "Saška, chceš si ma vziať?" A čo iné mi ostalo, ako len povedať mu áno - veď je to najúžasnejší mladý muž pod Slnkom. Objal ma a ja som sa nezmohla na jediné slovko aspoň polhodinu a to som večne urečnená - už len slzy dojatia sa kotúľali obidvom po tváričkách a tak silno sme sa stískali a mne sa zase nechcelo dnes odísť domov.
Tak ako, páčilo sa, tešíte sa spolu s nami? Prajete nám všetko dobré?
Tak vám veľmi pekne ďakujeme za priazeň a i to, že ste tento príspevok dočítali do konca.
PS: je určite dlhokánsky, to viete, tá moja výrečnosť. Ale tak hádam sa oplatilo :)

Jar plná prekvapení...

2009-05-12T12:39:00.010+02:00

Ako ste si už určite všetci všimli tak prišla jar... takýmito slovami som chcel začínať príspevok na ktorý sa chystám už dlhšiu dobu ale akosi stále nebol čas. Začala škola, maliarske práce u nás doma, blížiace sa štátnice a aj odovzdanie diplomovky... Ale aj popri tých všetkých povinnostiach sme si našli čas pre seba. Kým sa už pomaly v dolinách prebúdzala príroda a roztápal sneh tak sme si povedali že ešte chceme sa trošku guľovať a vybrali sme sa do našich hôr za snehom.

A keď sme sa zase chceli zohriať tak sme sa vypravili do južnejších častí Slovenska konkrétne do nášho hlavného mesta Bratislavy a do Nových Zámkov.

Ten kočík nieje náš, je len požičaný ale veríme že časom budeme mať aj ten svoj aj s takým drobcom v ňom.

Who is who III

2009-05-05T20:26:00.005+02:00

Záhada 3
Kto je to ten ujo Števko, bratranec Števko a sesternice Zuzka a Hanka? Alebo zasneženou krajinou s deťmi a Anjelom

Len okolo Vianoc, na Štefana som bola znovu na cestách. Petrík s rodičmi ma zobrali na návštevu k svojmu ujovi a dvom sesterniciam a bratrancovi do Liptovského Mikuláša. Bola to v celku nezvyčajná návšteva. Začala sa prechádzkou lesom k vodopádu, niekde za Liptovským Mikulášom, na mieste, kde bolo plno snehu, konáre stromov sa len prehýbali pod jeho ťarchou.
Ľudí bolo dosť, nakopili sa, jedno auto, druhé auto, tak sa začalo predstavovať. Podali sme si ruky, prehodili pár fráz, venovali sme si úsmevy, ešte zopár foto a išlo sa cez les, zasnežené lúky až k vodopádu. Dokonca Petríkova najstaršia sesternica tam bola aj s manželom a dvomi detičkami. Matúška zaujímal hlavne potôčik a ujo Števko (Petrov bratranec). Zatiaľ, čo Danielka sa na nás už od začiatku usmievala. Dokonca sa s nami aj odfotila. Petrík si ju zobral aj na koníka, takí boli zlatí, pristalo im to. Tak trošku ako ockovi s dcérkou - to prvé ma napadlo, keď Petrík čupel a Danielka sa za ním rozbehla, aby sa spolu odfotili. Však sa len pozrite. Neskôr sme ju spoločne ťahali aj na boboch.

Aj dospelí, boli veľmi milí, toľko nových ľudí som spoznala, ale všetci boli takí priateľskí, usmiati a ani som netušila, že tak ľahko zapadnem. Dokonca sme sa vzájomne v hore obstreľovali aj snehovými guľami a pritom sme sa tak dobre bavili. Dobrá nálada neostala v lese, ale tiahla sa celým dňom, dokonca aj počas obeda, hostil Petríkov ujo s manželkou. Milo ma prekvapilo, že si už na prvýkrát všetci pamätali moje meno a hlavne boli takí otvorení. Aj sa bolo s kým rozprávať - snáď najviac s Petrovou strednou sesternicou Hankou a jej manželom. S tými sme sa stretli aj neskôr v Bratislave na Silvestra, a celkom bolo fajn, stretnúť aj v BA nejakú rodinu, keď sme sa už rozhodli tento Silvester tráviť mimo rodiny. Určite sa teším na ďalšie stretnutie s nimi.

V medzičase som sa spoznala už aj s Petrovým strýkom. Taktiež s tetou Aničkou, ktorá ma síce po šesťdesiatke, a želá si, aby som jej tikala. Toto želanie sa mi ale veľmi ťažko
zavádzalo do praxe, a ešte stále s tým mám tak trochu problémy. Zvykám si však.

Who is who II

2009-04-10T11:06:00.002+02:00

Záhada druhá
Kto je to na mňa tak veľmi zvedavý

Pár dní na to sa už o mne dopočula aj stará mama. Bola na mňa strašne zvedavá a Petríkovi povedala, že nech donesie ukázať. Trošku som sa na ňu aj ja vypytovala, čosi som sa o nej dozvedela, hlavne som nechápala, ako je možné, že vyše 80 ročná stará mama vie hrať amerického žolíka. Toho som do tej doby ani ja nevedela. Samozrejme aj pred týmto stretnutím som bola trošku nervózna, kto by nebol. Tak sme teda prišli. Privítala ma čiperná, usmievavá, zhovorčivá pani. Usadili sme sa v jej kuchyni (býva od Petríka, len 5 minút chôdze) a začala vyzvedať, ja som vyzvedala, a strávila som u nej veľmi príjemný deň a odchádzala s dobrým pocitom. Petrovú starú maminku mám veľmi rada, a tak isto ako som si hneď obľúbila ju, tak isto si ona obľúbila mňa. Je to veľmi zlatá stará mama, vždy nás s úsmevom pustí do svojho kráľovstva, usadí, nezabudne na čokoládku a sadá si s nami za kuchynský stôl a hráme karty. Po čase mi povedala, že som jej bola už od prvej chvíle sympatická, a stala sa jej tak trochu ďalšou vnučkou. A čo si na nej veľmi vážim? Tak to je snáď to otvorené a vľúdne srdce, ktorým ma privítala, jej úsmev, keď nás vidí, a ona je taká moderná stará maminka, a vždy hovorí, že pri nás omladne. Ach áno, skoro by som zabudla, hoci má zopár vrások na tvári a vlasy popretkávané striebrom, je dušou stále mladá. Chodíme k nej často, ak sa dá, tak raz do týždňa a veľmi radi. Budem sa opakovať, ale Petríkova stará mama mi zvýšila počet starých rodičov. Totiž, ako rastiem, tak mi stále ubúda starých rodičov a už mi ostala len jedna moja vlastná stará mama, ale tá Petríkova, mi je ako vlastná, a je to človek, pri ktorom sa človek cíti úplne perfektne.
Na pár mesiacov návštevný ruch opadol a mala som tak čas lepšie spoznávať tých, ktorí mi už boli predstavení.

Ten čas ale rýchlo letí

2009-03-27T15:18:00.003+01:00

Bolo to presne pred trištvrterokom, keď som ho čakala v bielej sukničke a červenom tieločku na železničnej stanici. Tak túžobne som ho očakávala a tak som horela nedočkavosťou. Mal prísť po troch dňoch z Bratislavy, navyše poriadne nabalený. Tiež sa na mňa veľmi tešil a hoci sme boli obaja nervózni, ocitli sme sa jeden druhému v náručí. Prvé nesmelé pohľady, bozk, ktorého chuť si pamätáme snáď do dnes, veď bol prvý. Náš prvý spoločný. Však už som nebola ja a nebol si Ty, ale boli sme my. A odvtedy sme spolu. Trávime spolu každú chvíľku a odchádzame od seba, keď už naozaj musíme a obaja posielame pohľadom ručičky hodín do zadu, aby sme mohli ostať ešte chvíľku spolu.
Dnes je presne trištvrte roka, čo sme si povedali slovíčko mám Ťa rád, mám Ťa rada. Tak budeme tvoriť spoločne pár? Je to presne trištvrte roka, čo si mi práve Ty, Petrík, požičal prvýkrát svoju vetrovku, aby mi večer nebola na lavičke pod lesom zima. Je to presne trištvrte roka, kedy sme sa rozprávali nesmelo, ale jeden druhému v objatí na tej istej lavičke. Nič sme si vtedy nesľubovali, snáď len to, že ostaneme spolu a spolu všetko zlé prekonáme a z dobrého sa budeme tešiť, že budeme jeden druhému oporou, že budeme tým najbližším človekom, ktorého jeden v druhom máme. Vraveli sme, že si počkáme na prvé nahlas povedané slovíčko Ľúbim Ťa, hoci sme to už vtedy tak cítili
V priebehu 9tich mesiacov sme prešli od nesmelých pohľadov a nesmelým dotykom k objavovaniu toho druhého. Už veľa dní sme spolu prežili, veľá hodín nasmiali, veľa hodín rozprávali, šantili na korčuliach, či obutí v lyžiarkach na lyžiach, či len v dvoch, jednom kúsku oblečenia člapkajúc sa v bazéniku. Veľa kopcov sme prechodili. A to všetko preto, aby sme sa ešte lepšie spoznali, aby sme objavili tajné zákutia naších duší a zažili tie najkrajšie pocity, ktoré môžu zažiť dvaja, ktorí sa veľmi ľúbia. A hoci sa nám problémy nevyhýbali, vždy sme ich dokázali spolu vyriešiť. Pozrieť sa tomu druhému do očí a povedať Prepáč, ja som nechcel/a a nakoniec si opäť skončiť v náručí. Stihli sme byť aj choručkí a aj vtedy sa prísť navštíviť, starať sa jeden o druhého, hladiť sa po vláskoch a túliť sa k sebe s nádchou pod dekou.
A neustále sa potvrdzuje, že čím ďalej sme spolu, tým si viac rozumieme a oveľa viac sa ľúbime. Stále sme zamilovaní jeden do druhého, ale už oveľa hlbšie ako v prvý mesiac. Už uvažujeme ako dospelí, rozmýšľame nad spoločnou budúcnosťou i nad tým, akou budeme manželkou, manželom, keď to raz bude pravda.
Ďakujem náhode, že nám umožnila znovu sa po desiatich rokoch stretnúť, ďakujem všetkému a všetkým, vďaka ktorým sme teraz spolu.
Ďakujem hlavne Tebe, Petrík, za Tvoju trpezlivosť a otvorené srdce, ktoré máš od prvého dňa odkedy sa poznáme.Ďakujem Ti, za to, že ma ľúbiš a že pri Tebe sa cítim tak neskutočne a tak milovaná.

Who is who

2009-03-27T11:20:00.004+01:00

Už je to udeláno už je to hotovo
Today I know who is who in Mikulas family.

S novým priateľom človek získava aj novú rodinu. A nech to odďaľujete ako chcete, alebo sa tak trochu obávate prvého stretnutia s jeho rodinou, aj tak sa s ňou raz musíte stretnúť. Človek si to vždy chce naplánovať a hlavne sa na to nejako pripraviť. Nakoniec to však môže dopadnúť úplne inak a niekto iný to zariadi na vás. Vlastne aj tak si myslím, že ten hore to má vo svojich rukách. Volajte ho boh, osud alebo inak. Podobne to bolo aj so mnou.
Tak som sa chcela pripraviť, keď sa stretnem s Peťovou rodinou, no veľa času som na to nemala, a nakoniec to aj tak dopadlo na výbornú. Však čítajte ďalej a dozviete sa.

Záhada prvá – Maminka a Tato Mikulášoví
(Dielňa, kde vyrábajú darčeky a priestor, kde chovajú soby a škriatkov doposiaľ neobjavený)

Hádam najväčší šok som zažili dva dni po tom, ako sme spolu začali chodiť, čiže 29. júna. Bol to deň, keď sa malý drobček Petrík rozospieval na celú pôrodnicu, aby sa ohlásil, „ľudia, ja som už na svete“, ale bol to aj deň, kedy som sa prvýkrát stretla s Petrovými rodičmi. Už deň predtým sme rozmýšľali, že by sme vybehli niekam na hory, možno sami. Peter hovoril, že možno by aj maminka šla. Ach maminka, no čo už nejako prežijem, však so ženami si celkom rozumiem.
V tú noc som aj napriek tomu mala nepokojný spánok – asi som cítila tú novú skutočnosť, ktorú mi Petrík hneď ráno oznámil. Saška, ide s nami aj ocino. „Už len to mi chýbalo ku šťastiu.“ Že prídu po mňa autom a pôjdeme. A prišli. Išlo sa na Martinské Hole. Nastúpila som do auta sa takou malou dušičkou a čakala, čo bude.
Maminka bola veľmi milá - už vtedy sa usmievala, tak ako vždy, keď sa u nich doma objavím.
Tato bol záhadný, mal trošku prísny výraz a bol trošku nezhovorčivý, ale to viete, to je len prvý dojem a iba do chvíle, než sa prvýkrát usmial.

S maminkou sme si toho mali toľko, čo povedať, veľa sa pýtala, ja som sa pýtala, Petrík dopĺňal a ruka v ruke sme vyšli až na Martinské Hole. Vtedy sa trošku viac rozrozprával aj ocko, aj sa usmieval a to celý čas. Urobil nám aj zopár spoločných foto, my sme im urobili s maminkou tiež nejakú pamätnú fotografiu a tá je odvtedy zarámovaná v obývačke v peknom drevenom rámiku. Nakoniec, zdali sa mi veľmi príjemní a priateľskí, aj sme sa vzájomne o sebe čosi podozvedali a s maminkou zaspomínali na časy, keď mi pred desiatimi rokmi urobila taký skvelý čajík. Lebo len to som si pamätala, dobrý čajík od maminky. S netrpezlivosťou som očakávala reakcie na moju osobu. Totiž to som sa u nich stala hlavnou témou pri nedeľnom obede. Ohlasy boli veľmi pozitívne, čo ma veľmi potešilo. A odvtedy, ako keby sa s návštevami vrece roztrhlo. Som u nich často a stále si máme, čo povedať. S ockom sa rozprávam o horách, o tom, ako to bolo, keď študoval, alebo bicykloval za školu, ako sa vôbec zoznámili s maminkou a ako je možné, že ich vietor zavial z okolia Lučenca a Rimavskej Soboty až do Martina, či o tom, kam vyšiel na skyalpoch. Či si tomu uveríte, alebo nie, cítim sa, ako by som mala dve maminky a dvoch ockov.

Snehuliak...

2009-02-26T15:18:00.002+01:00

26.2.2009 13:00 začína operácie snehuliak. Konečne sneh trošku zmäkol a dali sa z neho spraviť gule. Hneď sme to využili a rozhodli sa postaviť si nášho prvého spoločného snehuliačika.
26.2.2009 13:20 Dve gule sú už hotové a nastal veľký problém. Ako ich dostať na seba. Stredná guľa je dosť veľká a nevieme ju zdvihnúť obaja. Sašenka navrhla, aby sme ju skúsili vygúľať hore. Nakoniec sa nám to podarilo pekne postupne. Síce bola trošku krivo ale nevadí, to sa spraví.
26.2.2009 13:45 Posledné úpravy. Ja vyrábam klobúk, Sašenka zasa nohy. Už len oči, nos a pár gombíkov a je hotový.
26.2.2009 13:55 Snehuliak je hotový, konečne. Tešili sme sa celu jeseň že si jedného postavíme a nakoniec sa nám to aj podarilo. Ešte pár fotiek a ideme sa zohriať dnu na čajík...

Náš prvý silvester,

2009-02-17T14:39:00.006+01:00

aj keď s oneskorením, ale určite, ste všetci zvedaví, ako dopadol náš prvý silvester.
Obaja sme utiekli od rodičov do Bratislavy, aby sme tu strávili posledný deň v roku aj tie prvé v roku 2009. Určite nám prišiel vhod prechod na Euro - euroohňostroj je dobré lákadlo, ale nie len preto nás sem zavialo. Nechceli sme stráviť silvester v papučiach a ani s rodičmi - nie že by sme ich nemali radi, ale predsalen už sme kúsok vyrástli. A to som stále hovorila, ako sa mi Blava nepáči, ako sa strácam na každom rohu, lebo je taká obrovitánska. Keď ste tam s milovanou osobou, ktorá toto little big city ako tak pozná, tak sa vám aj tá Blava začne časom páčiť. Tiež má svoje čaro, ako každé mesto. A Vinohrady, kde sme bývali na intráku, mi vôbec nepripomínajú Bratislavu, ale kus domova. Určite má v tom prsty Kamzík, ktorý vyrástol skoro rovno za intrákom.
Samozrejme ostávame verný našemu mestečku, ktoré je v údolí, obkolesené horami - lebo len to mesto nazývame domovom, len tam sa cítime naozaj doma, tam v lete šantíme a aj v zime lezieme za snehom do hôr.

Bratislava je len spestrením, alebo výletom, či dovolenkou od bežného zhonu, útekom od povinností, lebo tam sme len ja a on a nič iné. Starosti nechávame doma. Tak tomu bolo aj teraz. Navyše u nás v Martine už niekoľko dní poriadne mrzlo, tak sme sa prišli "zohriať", babušiť sme sa aj tak museli - vyzerali sme ako také cibuľky, keď sme vyšli vonku. Predsalen v Blave sa oproti Martinu oteplilo len o 3 stupne, ale aj to je niečo. Už v prvý deň sme sa museli síce zaoberať úporním hľadaním, naháňaní a zháňaním lístkov na MHD. Automatov na každom kroku, ale v našich peňaženkách cinkalo málo drobných, ale lov bol úspešný. Ešte, že je Polus tak blízko a s takou širokou ponukou tovaru a cenín.
Vďaka našim dvom milým budúcim svokrám, Petrovej a mojej, sme mali o dva obedy postarané - za čo veľmi pekne ďakujeme. Hladom by sme aj tak určite nepomreli. Celkom nám to spolu aj v tej kuchyni ide, ale aj ostatné zásoby treba tiež doplniť. Chladničku sa nám podarilo naplniť a mohlo sa začať oddychovať. Najprv zohriať v teplúčku a potom ísť za kultúrov do zimy.
Tri hodiny pred polnocou sme sa zababušení vydali na námestie, trošku sme sa vyskákali pri pesníčkách skupiny Hex a 15 minút pre polnocou sme sa začali presúvať k Dunaju. Toľko ľudí som po kope hádam ešte nevidela, petržalská strana Dunaja plná, na Novom moste ľudia naskladaní ako lastovičky na drôte a aj nábrežie Dunaja pri hoteli Danube bolo tiež slušne plné, ale pre dvoch dobrých ľudí, ako sme my, sa tam miestečko ešte našlo. A tak sme mohli v objatí pozerať na to krásne ohňostrojové predstavenie. Však, čo môže byť krajšie, ako byť na Nový rok s človekom, ktorého milujete a spolu pozerať na ten krásny euroohňostroj vyletujúci z lode uprostred Dunaja. Aj z odstupom času je to ešte stále krásna spomienka.
Novoročné prebudenie pri mojom Anjelovi bolo tiež nezabudnuteľne krásne, však čo je krajšie, ako otvoriť oči a uvidieť ho pri sebe, hoci on už hodnú chvíľku na mňa pozerá. Čo je krajšie, ako cítiť ho pri sebe, čo je krajšie, ako počuť od neho, "krásne dobré ránko". Asi nič. Samozrejme ostali sme verní Kamzíku a tak sme sa naobliekaní vydali prejsť sa trošku lesom. Domov sme sa však neponáhľali a ja som bola navyše zvedavá, čo bolo to červené v šuflíku, na ktoré som sa pod každou chvíľkou Petra pýtala, samozrejme, stihol to hneď preložiť inde a napínať ma ešte deň. Môj Anjel nezabúda na moje meno napísané v kalendári 2. 1. Záhada červeného v šuflíku sa vyriešila preáve v tento deň, keď som si našla podozrivý balíček na koberci. Fíha, jééj, to je pre mňa? Áno, bolo. Bola to milý a praktický darček, pre niekoho drobnosť, pre mňa veľké prekvapenie a potešenie - bola to záložka. Len keby mi ju v medzičase nestihol znárodniť brat. Na obed spapať palacinky, ktoré moja polovička vie urobiť vždy také chutné dobré. No čo si viac môže priať? Snáď ešte veľa šťastných rokov strávených po jeho boku.

Kam sme sa dostali...

2009-01-20T22:20:00.010+01:00

Dostať sa na stánky kníh, alebo na titulku novín nieje také ľahké. A čo takto bilboard?... veď posúďte sami...

Tak to sme my... nerozlučná dvojka. Vždy vysmiati a šťastný...

Ale ide nám aj sólová kariéra...

Hurá na lyže...

2009-01-14T08:11:00.007+01:00

Keďže už nám prišla tá zima, napadlo nám aj trošku toho bieleho čuda, rozhodli sme sa oprášiť lyžiarky, lyže, palice a samozrejme aj naše lyžiarske umenie. A tak sme pekne ráno posadali do auta a vybrali sa na Kubínsku hoľu. Doma bolo "príjemných" -15, takže najväčší problém bol, ako sa obliecť aby nám nebola zima. Hádam najlepší nápad ktorý sme vymysleli bol, že by sme sa mohli obliecť rukami.... Nakoniec tá zima nebola až taká strašná lebo na Kubínke bolo príjemných -3. Slniečko svietilo a tak sme si užili prekrásnu prvú spoločnú lyžovačku. A ako dopadla? V konečnom dôsledku dobre, len mne sa tiež podarilo raz dopadnúť (na zem). Ale nebolo to nič vážne, takže sme si ďalej vychutnávali zimnú krajinu,zasnežené stromy a vietor vo vlasoch... teda skôr na čiapke...

Nočná prechádzka...

2008-12-25T11:34:00.003+01:00

Blížia sa Vianoce... Všade pokoj a vianočná nálada. A tak sme sa vybrali na krásnu prechádzku mestom. Vôkol sa motajú ľudia, atmosféru dopĺňa vianočná výzdoba a zo stánkov sa šíri krásna vôňa.
Prajeme vám všetkým, aby táto nálada pretrvala aj po Vianociach a tiež, aby rok, čo príde, bol ešte krajší ako ten predtým.

Cestovanie časom....

2008-12-13T08:15:00.003+01:00

Piatok sa začal ako úplne obyčajný deň. Mali sme každý svoju robotu do školy, či už to boli zadania alebo učenie na skúšku a tak sme sa stretli až večer. Pustili sme sa do pozerania fotiek a tak trošku spomínania čo už bolo. Ako sme však prechádzali jeden album za druhým tak sme našli jednu zvláštnu fotku. Fotku o ktorej sme predtým už pár krát hovorili ale nevedeli sme kde je. A bola to fotka nás dvoch pred 10 rokmi. A ako sme sa teda zmenili za tých "pár" rokov? Však posúďte sami :)

Moja polovička je Miki.

2008-12-05T23:02:00.004+01:00

Je 5.12. a všetky poslušné detičky už ležia v postieľočkách a spinkajú. Len ja nezbedníčka, som ešte hore. Ja môžem ponocovať, u mňa už Miki dnes bol. Je to v celku zaujímavé mať polovičku, ktorej priezvisko je Mikuláš. Vyvoláva to množstvo krásnych situácii. Spolužiačky hovoria o tom, že je čo chvíľa Mikuláš. V autobuse cestou domov na okne vysí pútač Mikuláš na ľade, Mikuláš na námestí. V obchode ľudia kupujú Mikulášov. Mne pri tom pomyslení pohráva úsmev na perách, vždy si spomeniem na moju polovičku. A Mám veľké šťastie, lebo mať doma jedného je veľká vzácnosť.
A aký je? Aj popri tých "všetkých Mikulášskych povinnostiach" si našiel dnes čas aj na mňa. Už vyše pät mesiacov chodíme spolu ruka v ruke po nočných uliciach, či cez deň po horách, a výnimočne je nás vidieť aj v Little big City. Dnes sme spolu dohliadali na môjho mladšieho brata, s ktorým sú mimochodom už od prvéj chvíľky kamaráti. Veď sa poznajú jedenásť rokov, ale z toho 10 sa nevidieli. Nech sme kdekoľvek, nech robíme čokoľvek, robíme to ako jedna duša a jedno telo a už len preto ho milujem z celého svojho srdiečka.

Sumar 4 mesiacov alebo co sme uz stihli zazit...

2008-11-10T21:58:00.030+01:00

Ani sa mi nezdá že je to už tak veľa. Že už ubehlo 4 a pol mesiaca, odkedy som stretol Hviezdičku môjho života. A keby som si mal spomenúť na všetky tie úžasné zážitky tak by som to písal asi veľmi veľmi dlho.Aj z tých úplne najobyčajnejších chvíľ sa stávajú nezabudnuteľné. Ale tie nemáme zdokumentované takže sa budem venovať len tým naozaj najvýnimočnejším...

29. jún 2008 pomaly sa zvečerieva a my sme sa vybrali osláviť naše narodeniny, ktoré máme hneď po sebe. A aby to nebolo nespravodlivé a oslavovali sa oba dni tak prečo nezostať cez noc. Tak sme sa v spoločnosti ešte dvoch kamarátov a troch gitár vybrali do Diakovej do altánku poopekať, zahrať, zaspievať a baviť sa. A takto to všetko dopadlo:

Ale žijeme aj cez deň nielen v noci. Aj keď je nás veľmi ťažko zastihnúť keďže stále sa kdesi túlame, lozíme po kopčekoch v okolí alebo beháme na korčuliach. Však sa hovorí v zdravom tele zdravý duch. Len aby to nedopadlo tak, že športom k trvalej invalidite. Takže keď nás náhodou stretnete tak pozor lebo náš smiech je prudko nákazlivý...

Nie sme však len lesní ľudia. Rovnako dobre sa cítime aj uprostred tej mestskej džungle či už je to u nás v Martine, v Bystrici, v Trnave alebo Bratislave. Všetky tieto mestá sme už stihli prechodiť hore dole ale aj dole hore...

Všetkých fotiek zatial je už viac ako 800 takže týchto pár je naozaj len taky výber ale dúfam, že sa páčili....

Stretnutie po rokoch...

2008-10-03T15:52:00.005+02:00

Uplynulo 11 dlhých rokov a stalo sa to, čo by si nikto ani vo sne nepredstavil. Písal sa deň 16. mája, keď sme sa znovu stretli. Obaja sme sa šli trošku zabaviť na koncert pri príležitosti dní mesta Martin. Zoznámil nás spoločný kamarát Stano a ako som sa dozvedel až oveľa neskôr tak Sašenka sa s ním stretla v meste len náhodou. To sme ešte netušili kto vlastne sme, a že sa naše cesty už stretli počas našich životov. Trošku sme sa spoznávali a na druhý deň keď koncert pokračoval si Saška uvedomila, že niektoré veci o mne sa jej zdali známe, a že už ich niekde počula. Dala si dve a dve dohromady a spýtala sa ma, že či náhodou nie som ja ten chlapec spred 11 rokov. A tak sme zistili, kto vlastne sme....
Už vtedy sme plánovali spoločnú oslavu našich narodenín. Hm, obaja sme raci. A moja maličkosť, Saška sa narodila o 2 rôčky a jeden deň neskôr, ako moja polovička.Všetko nebolo také ideálne. Ja som bola zadaná a on čerstvo rozídený a chat sa stal jediným spôsobom na naše spoznávanie. Osmelili sme sa aj znovu stretnúť na korčuliach, ale hm. bolo to ťažké. Vybrala som si. Rozišla som sa a ten znovu nájdený Peter z pred 11 rokov, teraz už mladý muž, sa stal človekom, s ktorým som sa rozhodla ďalej kráčať životom. A čo je na tom najkrajšie? Želali sme si to obaja. Tajne sme snívali, o tom, byť spolu, no balí sme sa o tom nahlas hovoriť. Je šťastím, že niekedy sa sny môžu splniť. Ten náš sa splnil. Od 27. 06. 2008 sme šťastný pár. Tak nám držkajte palčeky.

Dávno zabudnuté ale znovu nájdené...

2008-09-23T11:37:00.006+02:00

Písal sa rok 1997. Nastúpil som do autobusu, ktorý ma mal odviesť do letného tábora v chatovej osade Repište. Bol to môj prvý, a ako sa neskôr ukázalo, tak aj posledný tábor. Nebol, však, výnimočný len tým, že bol jediný, ale pekne po poriadku. Hneď v autobuse som sa zoznámil s chalanom, ku ktorému som si sadol. Jeho meno si už nepamätám, ale viem, že chcel, aby sme ho prezývali haluška. Za nami sedeli bratia Matúš a Peter, ktorí sa stali aj našimi spolubývajúcimi na izbe. Už cesta bola spestrená pokazeným autobusom na Kremnických Baniach. Po dvoch hodinách čakania na šoféra, ktorý išiel čosi kúpiť do Kremnice, sme sa pohli ďalej. Do tábora sme už dorazili úspešne, aj keď s meškaním. Povyberali sme si izby a ubytovali sme sa. Na spodnom poschodí to boli chlapci a na vrchnom dievčatá. Na druhý deň večer bol prvý táborák a tam som sa zoznámil s dievčaťom, ktoré sa volalo Saška. Nepamätám sa už presne, ale myslím, že to bola ona, čo ma oslovila. Od toho večera sme trávili čas spolu, keď sa dalo, a nielen na tábore, ale aj potom. Bola to taká prvá detská láska. Behali sme spolu po meste a striedali sme sa v tom, kto určí kam pôjdeme. Písali sme si listy, volávali sme si. Ešte sme ani poriadne nevedeli, čo to znamená chodiť s niekym, a tak sa stalo, že tak ako to všetko prišlo, tak aj odišlo a zostali sme sami, avšak, len do chvíle kým sme sa znovu nestretli po 11 rokoch. Ale to je už iný príbeh...