Prekvapenia pokračujú II.... (pohľad z druhej strany)

Je až zaujímavé ako sa môže obyčajný deň zmeniť na niečo, čo sa stane len raz v živote. A takýchto dní bolo pár v poslednom období....
Idem si tak so spolužiakom zo školy a keďže sme boli len deň v Bratislave, tak sme si povedali, že sa vyberieme do polusu nakúpiť čosi. Už vtedy som sa začal pohrávať s myšlienkou, že by som ešte niečo iné pozrel. Bolo to 31.3. a ja som poslal spolužiaka na intrák s tým, že idem ešte niečo kuknúť. A zamieril som do najväčšieho klenotníctva v Poluse. Hneď ma privítala milá pani, že čo by som si prial...
... no tak tak nejak vyzeral deň, keď som kúpil snubný prsteň...
Vybral som ten správny, dal som ho zmenšiťm, aby pasoval na jemnú rúčku mojej budúcej snúbenice a zamieril som naspäť na intrák. Až keď som bol skoro na izbe, tak som si uvedomil.. "však ja som práve kúpil snubný prsteň". Prsteň putoval do šuplíka a potom do skrinky v mojej izbe doma. Tam čakal na svoju príležitosť.
V ten deň som sa pevne rozhodol o tom, o čom som už dlho rozmýšľal a dlho sa presviedčal o tom, že je to správne a je to to pravé. Tie dni medzi 31.3. a 23.4. boli ťažké, lebo zrazu som nemohol povedať niečo osobe ktorej hovorím vždy všetko. A tak veľmi som chcel... tak veľmi som nemohol. A tak jedného pekného dňa som sa rozhodol, že už nechcem dlhšie čakať. Rozhodol som sa, že mojej Láske vytvorím prekvapenie skôr, ako to čakala, o dosť skôr. Vybral som sa ešte do mesta, lebo som chcel niečo originálne, v čom by ten prstienok mohol putovať z mojich rúk do rúk nič netušiacej slečny môjho srdca. A tak som v prvom rade zamieril do hračkárstva, keďže obaja máme radi takých zlatých plyšáčikov. Bolo ich tam veľa, ale nakoniec som zúžil výber na dve zvieratká. Jedným bol medvedík s pohárikom v ruke, presne taký istý medvedík ako mám aj ja a aj Sašenka, takže by sme už mali troch. A druhým zvieratkom bola žirafka s takým malým zipsom na chrbte. Strašne bola zlatá a tak som sa nakoniec rozhodol pre ňu. A v ten večer sa stalo to, čo je popísané v predchádzajúcom príbehu... A to čo zmenilo náš život zase o kúsok a o kúsok nás posunulo k nášmu vytúženému okamihu, keď si povieme svoje "áno"... A kedy to teda bude? To sa včas dozviete :)

Prekvapenia pokračujú...

Ste zvedaví ako sa nám darí, ako sme pokročili a čo sme zažili?
A čo takto podeliť sa s vami všetkými našimi kamarátmi a kamarátkami o zážitkoch zo zásnub?
Že vy o tom ešte nič neviete? Ste zvedaví ako to všetko dopadlo? Tak čítajte ďalej a dozviete sa.
Bol štvrtok 23. 04. 2009, deň ako každý iný, ničím výnimočný, snáď len tým, že Petrík nebol v Bratislave, ale bol doma v Martine. Ja som mala nejaké školské povinnosti, tak som musela odísť do Bystrice. Nebola som dlho a Petrík ako ten správny a najúžasnejší priateľ si ma prišiel vyzdvihnúť na stanicu do Martina, keď som sa už vracala späť domov. Deň nebol dvakrát teplý, fúkal nepríjemný studený severný vietor, ale aj tak sme si povedali, že predsalen zájdeme na prechádzku do neďalekého lesíka a lúk Jahodníckych hájov. Bola som si u Petríka ešte zložiť baťoh a vyrazilo sa do prírody. Pri dverách do bytu jeho rodičou, ale aj jeho, som si ho pri zaväzovaní tenisiek začala doberať. To mi robíme veľmi radi. Len som utrúsila poznámočku, že kde schováva ten snubný prsteň, a že či mu mám prehľadať detskú izbu. Zdalo sa mi totiž neprvadnepodobné, že ho, ten prstienok ešte nemá doma a nedalo mi to. On zachoval pokoj, však mal aj prečo. Si predstavte, on ho neschovával v izbe, ale vo vrecku svojej jesenno-jarnej vetrovky. Zaviazala som si topánky, privolali sme si výťah a išlo sa. Vonku fakt dosť fučalo a naša prechádza sa skončila po polhodine. Už mi bola slušná zimka a Petrík uznal, že toto sú neľudské podmienky na zásnuby - to som ja však ešte netušila. Cestou z prechádzky sme ešte navštívili Petríkovú starú mamu, ktorá býva tu, v Martine, neďaleko Jahodníckych hájov. Pripravili sme si u nej chutný čajík, zahrali sme si s ňou amerického žolíka a už sme boli zase vonku. Keďže čas pokročil a ja som sa ešte nezastavila doma, rozhodla som sa tak urobiť. Odprevadil ma na zástavku, zakýval mi, poslal leteckú pufinku a bolo. Doma som však pobudla len 2 hodinky, lebo Petrík, hoci so mnou už v ten štvrtok strávil pár hodin, veľmi chcel, aby som prišla. Navzdory tomu, že bolo už 19:45 rozhodla som sa predsalen vyjsť do ulíc a znovu autobusíkom k nemu. Nebol si ma vyzdvihnúť, ale keď som vošla do jeho izby, všetko bolo pripravené na pozeranie filmu, notebook, aj fil mal vybraný, aj deku priniesol, lebo ja som taký zimomravec, sadol si ku mne, prikryl a spustil film. Bol to veľmi krásny romantický film s krásnym filmovým koncom. Takéto filmy ma vždy vedia roztopiť. Povieme si ako veľmi sa ľúbime, ako veľmi sme radi, že sme spolu a máme jeden druhého, ako sa tešíme z toho, že vieme byť jeden druhému oporou. Petrík, vycitíl, že je tá správna chvíľa, dal mi do ruky plyšovú žirafu. Kukám na to, že jej, aké roztomilé plyšové žirafíčatko, aha, ono to má aj zips, a ja, od narodenia veľký zvedavček, som rozopla ten zips na tej žirafe a tam bol schovaný. Bol tam prstienok z bieleko zlata s tromi kamienkami, taký, aký som si predstavovala, že dostanem v lete na zásnuby, a ono to už bolo teraz, už teraz sa ma Petrík spýtal: "Saška, chceš si ma vziať?" A čo iné mi ostalo, ako len povedať mu áno - veď je to najúžasnejší mladý muž pod Slnkom. Objal ma a ja som sa nezmohla na jediné slovko aspoň polhodinu a to som večne urečnená - už len slzy dojatia sa kotúľali obidvom po tváričkách a tak silno sme sa stískali a mne sa zase nechcelo dnes odísť domov.
Tak ako, páčilo sa, tešíte sa spolu s nami? Prajete nám všetko dobré?
Tak vám veľmi pekne ďakujeme za priazeň a i to, že ste tento príspevok dočítali do konca.
PS: je určite dlhokánsky, to viete, tá moja výrečnosť. Ale tak hádam sa oplatilo :)

Jar plná prekvapení...

Ako ste si už určite všetci všimli tak prišla jar... takýmito slovami som chcel začínať príspevok na ktorý sa chystám už dlhšiu dobu ale akosi stále nebol čas. Začala škola, maliarske práce u nás doma, blížiace sa štátnice a aj odovzdanie diplomovky... Ale aj popri tých všetkých povinnostiach sme si našli čas pre seba. Kým sa už pomaly v dolinách prebúdzala príroda a roztápal sneh tak sme si povedali že ešte chceme sa trošku guľovať a vybrali sme sa do našich hôr za snehom.











A keď sme sa zase chceli zohriať tak sme sa vypravili do južnejších častí Slovenska konkrétne do nášho hlavného mesta Bratislavy a do Nových Zámkov.

















Ten kočík nieje náš, je len požičaný ale veríme že časom budeme mať aj ten svoj aj s takým drobcom v ňom.

Who is who III

Záhada 3
Kto je to ten ujo Števko, bratranec Števko a sesternice Zuzka a Hanka? Alebo zasneženou krajinou s deťmi a Anjelom

Len okolo Vianoc, na Štefana som bola znovu na cestách. Petrík s rodičmi ma zobrali na návštevu k svojmu ujovi a dvom sesterniciam a bratrancovi do Liptovského Mikuláša. Bola to v celku nezvyčajná návšteva. Začala sa prechádzkou lesom k vodopádu, niekde za Liptovským Mikulášom, na mieste, kde bolo plno snehu, konáre stromov sa len prehýbali pod jeho ťarchou.
Ľudí bolo dosť, nakopili sa, jedno auto, druhé auto, tak sa začalo predstavovať. Podali sme si ruky, prehodili pár fráz, venovali sme si úsmevy, ešte zopár foto a išlo sa cez les, zasnežené lúky až k vodopádu. Dokonca Petríkova najstaršia sesternica tam bola aj s manželom a dvomi detičkami. Matúška zaujímal hlavne potôčik a ujo Števko (Petrov bratranec). Zatiaľ, čo Danielka sa na nás už od začiatku usmievala. Dokonca sa s nami aj odfotila. Petrík si ju zobral aj na koníka, takí boli zlatí, pristalo im to. Tak trošku ako ockovi s dcérkou - to prvé ma napadlo, keď Petrík čupel a Danielka sa za ním rozbehla, aby sa spolu odfotili. Však sa len pozrite. Neskôr sme ju spoločne ťahali aj na boboch.


Aj dospelí, boli veľmi milí, toľko nových ľudí som spoznala, ale všetci boli takí priateľskí, usmiati a ani som netušila, že tak ľahko zapadnem. Dokonca sme sa vzájomne v hore obstreľovali aj snehovými guľami a pritom sme sa tak dobre bavili. Dobrá nálada neostala v lese, ale tiahla sa celým dňom, dokonca aj počas obeda, hostil Petríkov ujo s manželkou. Milo ma prekvapilo, že si už na prvýkrát všetci pamätali moje meno a hlavne boli takí otvorení. Aj sa bolo s kým rozprávať - snáď najviac s Petrovou strednou sesternicou Hankou a jej manželom. S tými sme sa stretli aj neskôr v Bratislave na Silvestra, a celkom bolo fajn, stretnúť aj v BA nejakú rodinu, keď sme sa už rozhodli tento Silvester tráviť mimo rodiny. Určite sa teším na ďalšie stretnutie s nimi.


V medzičase som sa spoznala už aj s Petrovým strýkom. Taktiež s tetou Aničkou, ktorá ma síce po šesťdesiatke, a želá si, aby som jej tikala. Toto želanie sa mi ale veľmi ťažko
zavádzalo do praxe, a ešte stále s tým mám tak trochu problémy. Zvykám si však.