O počasie sme sa začali zaujímať v týždennom predstihu. Nevyzeralo to moc optimisticky- 3 z 5tich dní mali byť daždivé. 3 dni pred odchodom sa predpoveď trošku upravila v náš prospech, malo pršať iba v sobotu a ojedinele aj v nedeľu.
Celý týždeň pred dovolenkou sme sa nezastavili a zháňali všetko možné aj nemožné, balili, vybavovali až nadišiel dlho očakávaný deň nášho odchodu. Ráno 5. 9. 2009 pršalo - aj vo Vrútkach, aj v Poprade. Dáždniky sme si pribalili, tak nám to ani moc nevadilo. Z Popradu zo stanice nám šiel vláčik priamo do obce Pod Les a ako sme zistili, zo stanice do nami prenajatého bytu to bolo ozaj na skok (okolo 3 minút, behom ani toľko). Pani, ktorá nám byt prenajala, nás čakala na zástavke. Spoznala nás. No, aby nie, keď sme mali ruksaky takmer väčšie ako sme boli my samotní. Zaviedla nás do bytu.
Vošli sme a ostali sme veľmi milo prekvapení. Byt útulný, prerobený. Dokonca v izbe z poličky na nás žmurkal aj televízor (tak sme mohli každý deň nerušene a z pohodlia sledovať počasie) a hoci bol byt na zvýšenom prízemí, mal dokonca aj balkón. Z balkónu sme videli skoro Poprad, ale hlavne Veľký Slavkov a Novú Lesnú. Z kuchyne sme mohli každý deň obdivovať Gerlachovský štít a náš nie veľmi obľúbený Slavkovský štít (nebolo dňa, aby nebol Slavkovský v oblakoch, alebo nám neposielal jednostaj z Poľska oblaky).
Kuchyňa, ako ste si už domysleli, bola orientovaná na západ, tak nám slniečko mohlo aj večer nakúkať do hrncov a tešiť nás svojimi teplými lúčikmi. Ráno sa nám celkom dobre vstávalo, však aby nie, keď nám robilo budíček Slniečko, a ani závesy nám neboli nič platné, či sme chceli a či nie, museli sme sa vykopať z tepla postieľky. Niekedy sa to podarilo už pred siedmou, moja maličkosť až tesne po siedmej, inokedy sme oddychovali až do 8:00. Však sa nedá stávať každý deň o 7:00 – čo ak by došlo k ujme na dobrej nálade, alebo na zdraví ;) . Teraz ste určite zvedaví, ako sa nám v Tatrách darilo, ktoré doliny a kopce sme prešli a či sme sa aj do Popradu boli pozrieť. Začnem od konca. V Poprade sme si boli „len nakúpiť“, a to hneď v sobotu poobede. Vybalili sme sa, najedli, a išlo sa na ten krásny červený vláčik, ktorý sotva sme sa pohli, už sa s nami rozprával. Hovoril skoro stále toto: Vážený cestujúci, označte si cestovné lístky v označovači – Ladies and Gentlemens stamp your travel ticket in stamping machine. Ďalšia zastávka – Nová Lesná - Next stop – Nová lesná. To isté znelo samozrejme aj v nemčine (tú však moc neovládam, tak vás nebudem zaťažovať ešte aj nemčinou) Toto sme počúvali každý deň dvakrát a v polke pobytu sme ich už recitovali spolu s tetou. Taktiež sme zistili, že v Tatrách človeku auto skoro vôbec nechýba – až na tú cestu z Vrútok do Popradu a späť, lebo elektrický vláčik zvláda prepravu na A. Pohodlne nás odviezol, či do Starého Smokovca, či do Novej Polianky, alebo Tatranskej Lomnice a samozrejme aj naspäť do Popradu.
Však aj návštevu obchodu v Poprade sme prežili bez ujmy však stála zhruba 5 minút pešej chôdze z popradskej stanice. Mali v nej všetko, čo sme potrebovali - hlavne jedlo, lebo tým je človek v Tatrách dvojnásobne živý, keď nemá práve tráviace problémy.
A ako sa nám búvalo v podhorí Tatier? Úžasne a skoro lepšie ako doma. Večer sme padali únavou a zaspali do 5tich minút, ráno sme vstávali síce skoro, ale fyzicky oddýchnutí a hoci sme každý deň chodili minimálne 5 hodín, vôbec nás na druhý deň ráno neboleli nohy, len to slniečko nás budilo kúštik skôr ako bolo treba, ale aspoň sme nikdy nezaspali a skoro všetko postíhali.
Chcete vedieť, prečo sme „len“ skoro všetko postíhali? Nech sa páči čítajte ďalej.
V sobotu, ešte predtým, než sme definitívne padli od únavy do postele, zhodli sme sa na tom, že nedeľa bude patriť Zbojníckej chate, tak sme sa tam v nedeľu aj vybrali. Bolo oblačno aj keď slniečko cez obláčik predsalen presvietilo, tak sme dúfali, že pršať nebude. Začali sme stúpať po chodníčku, sem tam sme aj fotôčku urobili, do mapy nazreli, cez mostík prešli a začali sme stúpať po skalnatom chodníku stále vyššie a vyššie, a čím sme boli vyššie, tým bolo počasie horšie a horšie.
Utešovali sme sa, že počasie vydrží, no 30 minút od Zbojníckej chaty sme si mienku poopravili. Na tvár nám začali dopadať drobné dažďové kvapky, vrcholy štítov sa zahaľovali mračnami a neprestávalo kvapkať. Petrík sa rozhodol, že to vzdáme. Ešte posledná spoločná fotka pri plese a išlo sa späť. Cesta to bola ťažká, vlhké skaly, kvapky, ktoré nás chladili a sklamanie z počasia, ktoré trvalo skoro celú cestu dolu. Konečne po 2 hodinách prestalo pršať. 
Domov sa nám ešte nechcelo, tak sme zamierili ešte k Veľkému Studenovodskému vodopádu a k ďalším vodopádom v koryte Studenovodského potoka. Určite tieto miesta veľa z vás navštívilo a podobne ako aj nás tak i vás nadchýňal pohľad na to krásne vodné predstavenie a penenie sa vody stekajúcej množstvom kaskád. Aj keď sme v tento deň na vlastnej koži zažili rýchlo meniace sa počasie, predsalen budeme v dobrom spomínať na tento deň. 
Však, sme behom neho zvládli až 2 túry a pri záverečnom sčítaní časov Petríček zahlásil, že sme nachodili 6 a pol hodiny čistého času a unavení sme teda boli poriadne, až tak, že sme sa rozhodli ísť z Hrebienka dolu Pozemnou lanovkou. Cestou som sa čosi priučila aj o mechanizme na akom pracujú tieto lanovky a už je mi jasné, prečo je lístok hore drahší ako lístok dole. A ako hodnotíme tento deň? 
Aj zlé počasie si treba raz zažiť. K večeru sa obloha vyčistila a tak sme sa mohli síce unavení, ale dobre naladení nechať zohrievať slniečkom na lavičke neďaleko stanice Starý Smokovec.Samo na izbu sme prišli úplne dead, a Petríček sa nie a nie sa zohriať, tak som ho uložila do postieľky a doporučila čajovo-perinovú kúru. Takto v teplúčku perín sme užívali prítomnosť jeden druhého a rozptýlili sa pri pozeraní Superstar – takého nenáročného programu, pri ktorom ani rozmýšľať nemusíš. Predtým, než sme sa definitívne pobrali na obláčik (snívať sníček) naplánovali sme si túru na ďalší deň. Podľa predpovede počasia malo byť o čosi krajšie, tak sme sa rozhodli, že eso tatranských túr ešte necháme tak a pôjdeme sa pozrieť na Sliezsky dom.
Ráno sme vstali a dokonca aj slniečko svietilo – podobne, ako aj v nedeľu. Na túru sme sa moc neponáhľali a dovolili sme si odísť až o 9:00. Tento krát sme sa zviezli až do Novej Polianky a odtiaľ postupovali stále vyššie a vyššie. Cestou sme stretli čmeliakov akosi prilepených ku kameňom – hm. asi fakt bol ten prízemný mráz. Neďaleko nášho chodníčka sme žblnkotal potôčik a na kríčkoch ešte viseli posledné maliny a čučoriedky. Počasie bolo také všelijaké. V duchu sme sa modlili nech neprší a naše prosby sa splnili – v tento deň naozaj nepršalo.
Po zhruba hodine a pol sme zahliadli v diaľke cieľ našej cesty. Hm. to sme však netušili, že nám ešte 20 minút potrvá dostať sa až úplne k nemu. Začalo fúkať, čím ďalej tým viac. Oblečení sme boli dobre, tak pohoda ale vonku sa nám teda dopĺňať energiu nechcelo, tak sme zamierili do bufetu – čaj tu bol drahší ako na Chate pod Rysmi ale jeden sme si predsa dali. Aj kapustnica bola s vysokohorskou prirážkou, ale jej vôňa nám nedovolila nekúpiť si ju. A dobre padla. Pred odchodom od Sliezskeho domu sme sa ešte išli obzrieť pleso a koho sme tam nestretli – okrem silného vetra v tráve čupela kačka. Petríkovi som ešte požičala moju čelenku aj rukavice, našli sme miesto, odkiaľ sa dá dobre pustiť na foťáku samospúšť a urobili sme si pamätné foto. Teraz už nám len zostávalo rozhodnúť sa, ktorou cestou ísť dole. Samozrejme, že sme mali naplánované ísť po žltej a predsa len sme sa rozhodli ísť po červenej – tatranskou magistrálou na Hrebienok. A veru dobre sme urobili. Okrem zaujímavého chodníka a kope ružových kvietkov, ktoré ma tak nadchýňali, sa hmle konečne uráčilo zdvihnúť sa o čosi vyššie a tak sme sa mohli z výšky pokochať pekným výhľadom na Poprad, Polianku, Smokovce a našli sme dokonca aj bytovku, v ktorej sme bývali. 
Z Hrebienka sme tento krát po svojich zišli až do Smokovca, stihli si nakúpiť aj nastúpiť do Tatranskej električky. Dokonca sme tento deň aj varili. Ako inak – cestoviny s omáčkou. A myslím, že sa nám jedlo podarilo, lebo sme si celkom pochutili a nebyť Petríkových problémov s trávením, bolo by nám chutilo ešte viac. Už v prvý deň sme sa chystali na prechádzku po okolí, ale ani dnes sa nám už nechcelo. A zase sme zaliezli po večeri do perín, pozreli počasie a pobavili sa pri Superstar. Zajtra mal prísť deň D, tak sme poctivo odišli na obláčik už pred 23.00. Utorok – ako inak zase nás zobudilo slniečko. Krásne hrialo aj obloha sa zdala takmer jasná. Naraňajkovali sme sa a už krátko po 8:00 sme vykračovali k zástavke elektrického vláčika. Dnes sme však zo Smokovca pokračovali do Tatranskej Lomnice. Aj sme cestou uvažovali, že si kúpime aj lístok na Lomničák, ale nakoniec sme od tohto nápadu upustili a kúpili sme si len na Skalnaté pleso. Z lanovky bol ozaj krásny výhľad, no až do dnes si pamätám, že nás tesne pred výstupnou zastávkou lanovky na Skalnatom ples z doteraz nezistených príčin nechali asi 3 minúty hompáľať sa v kabínke na lane. Ešte, že sa ani jeden z nás nebojí výšok. Konečne sme zostúpili na pevnú zem. Urobili pár záberov pri plese a pokračovali ďalej chodníkom k Svišťovke. Cesta v celku zaujímavá, sem-tam trošku nebezpečná ale veľmi zaujímavá. Po hodine sme ju v diaľke zahliadli – bola to ona – Svišťovka.
Slniečko neustále svietilo no okolo Lomnického štítu začali tancovať obláčiky až jeho špic pokryli. Do sedla pod Svišťovkou sme dorazili v pravý čas. Síce fúkalo – výhľad bol krásny na A+++ . Usadili sme sa na kamene a kochali sa výhľadom na Belianske Tatra, Kolový štít, Jastrabiu vežu, Jahňací štít, Poprad a dedinky pod Tatrami. A kdesi dole sme zahliadli aj chatu pri Zelenom plese. Bolo nám tam tak výborne, že sa nám ani dole nechcelo – však preto sa aj začalo mračiť – aby sme dostali konečne rozum a uráčili sme zostúpiť dole. Ešte som dostala do ruky teleskopickú paličku, druhou chytila Petríka a išlo sa. Celkom sa aj dobre šlo, len sme si museli dávať dobrý pozor pod nohy a aj ľudí okolo nás a ako správni turisti sme napomenuli aj jedného horlivého Čecha, ktorý začal zo seba robiť frajera a ohrozovať nie len seba, ale aj nás. Zahliadli sme reťaze. A keď sme boli tesne pri nich, dolu po nich akurát schádzala ustráchaná teta – veľmi sa bála, tak to trvalo, Česi začali byť nervózni, my sme sa obrnili trpezlivosťou a nemecké turistky si krátili čakanie piesňami. Podarilo sa, zišli sme. Na chate pri Zelenom plese bolo rozprávkovo – ani nie tak zima, s vysokohorským čajom pre nosičov a čokoládou v ruke a usmievajúcim sa slniečkom nám nič nechýbalo. Samo, nemohli sme sa tu príliš dlho zdržať, lebo sme mali pred sebou dobrý tri a polhodinovú cestu dolinou až do Tatranských Matliarov. Unavení sme síce boli, ale valili sme dole ako naozaj, keď sa nám zdala cesta až pridlhá, začali sme si spievať a hneď sme boli pri Matliaroch. Neviem, ktorý inteligent označkoval trasu tak, že z lesnej cesty nás vyviedol rovno na asfalt pred hotelom Hutník. No hrúza. Až som z toho bola aj trošku nervózna. Ešte sa k tomu pridružil, hlad, smäd a tak sme si predsa len museli chvíľku oddýchnuť. Cesta ďalej pokračovala cez rozmočenú lúku – no čím ďalej tým lepšie. Hneď ako Petríček zahliadol pníček pred dreveným mostíkom, na chvíľu si ma tam usadil a rozbalil čokoládu. A pomohla. A akí sme boli radi, keď sme konečne prišli na stanicu do Tatranskej Lomnice, to si vie asi každý z vás predstaviť. Aj to, akí unavení sme boli. Ale stálo to za to. Fakt to bol jeden z najkrajších výletov. Náš pobyt sa týmto dňom chýlil ku koncu, lebo v stredu sme už museli odísť.
A ako nám na pobyte bolo – výborne a uvažujeme, že si ten istý byt znovu prenajmeme a výlet do Tatier opäť zopakujeme.
