Today I know who is who in Mikulas family.
S novým priateľom človek získava aj novú rodinu. A nech to odďaľujete ako chcete, alebo sa tak trochu obávate prvého stretnutia s jeho rodinou, aj tak sa s ňou raz musíte stretnúť. Človek si to vždy chce naplánovať a hlavne sa na to nejako pripraviť. Nakoniec to však môže dopadnúť úplne inak a niekto iný to zariadi na vás. Vlastne aj tak si myslím, že ten hore to má vo svojich rukách. Volajte ho boh, osud alebo inak. Podobne to bolo aj so mnou.
Tak som sa chcela pripraviť, keď sa stretnem s Peťovou rodinou, no veľa času som na to nemala, a nakoniec to aj tak dopadlo na výbornú. Však čítajte ďalej a dozviete sa.
Záhada prvá – Maminka a Tato Mikulášoví(Dielňa, kde vyrábajú darčeky a priestor, kde chovajú soby a škriatkov doposiaľ neobjavený)
Hádam najväčší šok som zažili dva dni po tom, ako sme spolu začali chodiť, čiže 29. júna. Bol to deň, keď sa malý drobček Petrík rozospieval na celú pôrodnicu, aby sa ohlásil, „ľudia, ja som už na svete“, ale bol to aj deň, kedy som sa prvýkrát stretla s Petrovými rodičmi. Už deň predtým sme rozmýšľali, že by sme vybehli niekam na hory, možno sami. Peter hovoril, že možno by aj maminka šla. Ach maminka, no čo už nejako prežijem, však so ženami si celkom rozumiem.
V tú noc som aj napriek tomu mala nepokojný spánok – asi som cítila tú novú skutočnosť, ktorú mi Petrík hneď ráno oznámil. Saška, ide s nami aj ocino. „Už len to mi chýbalo ku šťastiu.“ Že prídu po mňa autom a pôjdeme. A prišli. Išlo sa na Martinské Hole. Nastúpila som do auta sa takou malou dušičkou a čakala, čo bude.
Maminka bola veľmi milá - už vtedy sa usmievala, tak ako vždy, keď sa u nich doma objavím.
Tato bol záhadný, mal trošku prísny výraz a bol trošku nezhovorčivý, ale to viete, to je len prvý dojem a iba do chvíle, než sa prvýkrát usmial.
S maminkou sme si toho mali toľko, čo povedať, veľa sa pýtala, ja som sa pýtala, Petrík dopĺňal a ruka v ruke sme vyšli až na Martinské Hole. Vtedy sa trošku viac rozrozprával aj ocko, aj sa usmieval a to celý čas. Urobil nám aj zopár spoločných foto, my sme im urobili s maminkou tiež nejakú pamätnú fotografiu a tá je odvtedy zarámovaná v obývačke v peknom drevenom rámiku. Nakoniec, zdali sa mi veľmi príjemní a priateľskí, aj sme sa vzájomne o sebe čosi podozvedali a s maminkou zaspomínali na časy, keď mi pred desiatimi rokmi urobila taký skvelý čajík. Lebo len to som si pamätala, dobrý čajík od maminky. S netrpezlivosťou som očakávala reakcie na moju osobu. Totiž to som sa u nich stala hlavnou témou pri nedeľnom obede. Ohlasy boli veľmi pozitívne, čo ma veľmi potešilo. A odvtedy, ako keby sa s návštevami vrece roztrhlo. Som u nich často a stále si máme, čo povedať. S ockom sa rozprávam o horách, o tom, ako to bolo, keď študoval, alebo bicykloval za školu, ako sa vôbec zoznámili s maminkou a ako je možné, že ich vietor zavial z okolia Lučenca a Rimavskej Soboty až do Martina, či o tom, kam vyšiel na skyalpoch. Či si tomu uveríte, alebo nie, cítim sa, ako by som mala dve maminky a dvoch ockov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára