Bolo to presne pred trištvrterokom, keď som ho čakala v bielej sukničke a červenom tieločku na železničnej stanici. Tak túžobne som ho očakávala a tak som horela nedočkavosťou. Mal prísť po troch dňoch z Bratislavy, navyše poriadne nabalený. Tiež sa na mňa veľmi tešil a hoci sme boli obaja nervózni, ocitli sme sa jeden druhému v náručí. Prvé nesmelé pohľady, bozk, ktorého chuť si pamätáme snáď do dnes, veď bol prvý. Náš prvý spoločný. Však už som nebola ja a nebol si Ty, ale boli sme my. A odvtedy sme spolu. Trávime spolu každú chvíľku a odchádzame od seba, keď už naozaj musíme a obaja posielame pohľadom ručičky hodín do zadu, aby sme mohli ostať ešte chvíľku spolu.
Dnes je presne trištvrte roka, čo sme si povedali slovíčko mám Ťa rád, mám Ťa rada. Tak budeme tvoriť spoločne pár? Je to presne trištvrte roka, čo si mi práve Ty, Petrík, požičal prvýkrát svoju vetrovku, aby mi večer nebola na lavičke pod lesom zima. Je to presne trištvrte roka, kedy sme sa rozprávali nesmelo, ale jeden druhému v objatí na tej istej lavičke. Nič sme si vtedy nesľubovali, snáď len to, že ostaneme spolu a spolu všetko zlé prekonáme a z dobrého sa budeme tešiť, že budeme jeden druhému oporou, že budeme tým najbližším človekom, ktorého jeden v druhom máme. Vraveli sme, že si počkáme na prvé nahlas povedané slovíčko Ľúbim Ťa, hoci sme to už vtedy tak cítili
V priebehu 9tich mesiacov sme prešli od nesmelých pohľadov a nesmelým dotykom k objavovaniu toho druhého. Už veľa dní sme spolu prežili, veľá hodín nasmiali, veľa hodín rozprávali, šantili na korčuliach, či obutí v lyžiarkach na lyžiach, či len v dvoch, jednom kúsku oblečenia člapkajúc sa v bazéniku. Veľa kopcov sme prechodili. A to všetko preto, aby sme sa ešte lepšie spoznali, aby sme objavili tajné zákutia naších duší a zažili tie najkrajšie pocity, ktoré môžu zažiť dvaja, ktorí sa veľmi ľúbia. A hoci sa nám problémy nevyhýbali, vždy sme ich dokázali spolu vyriešiť. Pozrieť sa tomu druhému do očí a povedať Prepáč, ja som nechcel/a a nakoniec si opäť skončiť v náručí. Stihli sme byť aj choručkí a aj vtedy sa prísť navštíviť, starať sa jeden o druhého, hladiť sa po vláskoch a túliť sa k sebe s nádchou pod dekou.
A neustále sa potvrdzuje, že čím ďalej sme spolu, tým si viac rozumieme a oveľa viac sa ľúbime. Stále sme zamilovaní jeden do druhého, ale už oveľa hlbšie ako v prvý mesiac. Už uvažujeme ako dospelí, rozmýšľame nad spoločnou budúcnosťou i nad tým, akou budeme manželkou, manželom, keď to raz bude pravda.
Ďakujem náhode, že nám umožnila znovu sa po desiatich rokoch stretnúť, ďakujem všetkému a všetkým, vďaka ktorým sme teraz spolu.
Ďakujem hlavne Tebe, Petrík, za Tvoju trpezlivosť a otvorené srdce, ktoré máš od prvého dňa odkedy sa poznáme.Ďakujem Ti, za to, že ma ľúbiš a že pri Tebe sa cítim tak neskutočne a tak milovaná.
piatok 27. marca 2009
Who is who
Už je to udeláno už je to hotovo
Today I know who is who in Mikulas family.
S novým priateľom človek získava aj novú rodinu. A nech to odďaľujete ako chcete, alebo sa tak trochu obávate prvého stretnutia s jeho rodinou, aj tak sa s ňou raz musíte stretnúť. Človek si to vždy chce naplánovať a hlavne sa na to nejako pripraviť. Nakoniec to však môže dopadnúť úplne inak a niekto iný to zariadi na vás. Vlastne aj tak si myslím, že ten hore to má vo svojich rukách. Volajte ho boh, osud alebo inak. Podobne to bolo aj so mnou.
Tak som sa chcela pripraviť, keď sa stretnem s Peťovou rodinou, no veľa času som na to nemala, a nakoniec to aj tak dopadlo na výbornú. Však čítajte ďalej a dozviete sa.
Záhada prvá – Maminka a Tato Mikulášoví
(Dielňa, kde vyrábajú darčeky a priestor, kde chovajú soby a škriatkov doposiaľ neobjavený)
Hádam najväčší šok som zažili dva dni po tom, ako sme spolu začali chodiť, čiže 29. júna. Bol to deň, keď sa malý drobček Petrík rozospieval na celú pôrodnicu, aby sa ohlásil, „ľudia, ja som už na svete“, ale bol to aj deň, kedy som sa prvýkrát stretla s Petrovými rodičmi. Už deň predtým sme rozmýšľali, že by sme vybehli niekam na hory, možno sami. Peter hovoril, že možno by aj maminka šla. Ach maminka, no čo už nejako prežijem, však so ženami si celkom rozumiem.
V tú noc som aj napriek tomu mala nepokojný spánok – asi som cítila tú novú skutočnosť, ktorú mi Petrík hneď ráno oznámil. Saška, ide s nami aj ocino. „Už len to mi chýbalo ku šťastiu.“ Že prídu po mňa autom a pôjdeme. A prišli. Išlo sa na Martinské Hole. Nastúpila som do auta sa takou malou dušičkou a čakala, čo bude.
Maminka bola veľmi milá - už vtedy sa usmievala, tak ako vždy, keď sa u nich doma objavím.
Tato bol záhadný, mal trošku prísny výraz a bol trošku nezhovorčivý, ale to viete, to je len prvý dojem a iba do chvíle, než sa prvýkrát usmial.
S maminkou sme si toho mali toľko, čo povedať, veľa sa pýtala, ja som sa pýtala, Petrík dopĺňal a ruka v ruke sme vyšli až na Martinské Hole. Vtedy sa trošku viac rozrozprával aj ocko, aj sa usmieval a to celý čas. Urobil nám aj zopár spoločných foto, my sme im urobili s maminkou tiež nejakú pamätnú fotografiu a tá je odvtedy zarámovaná v obývačke v peknom drevenom rámiku. Nakoniec, zdali sa mi veľmi príjemní a priateľskí, aj sme sa vzájomne o sebe čosi podozvedali a s maminkou zaspomínali na časy, keď mi pred desiatimi rokmi urobila taký skvelý čajík. Lebo len to som si pamätala, dobrý čajík od maminky. S netrpezlivosťou som očakávala reakcie na moju osobu. Totiž to som sa u nich stala hlavnou témou pri nedeľnom obede. Ohlasy boli veľmi pozitívne, čo ma veľmi potešilo. A odvtedy, ako keby sa s návštevami vrece roztrhlo. Som u nich často a stále si máme, čo povedať. S ockom sa rozprávam o horách, o tom, ako to bolo, keď študoval, alebo bicykloval za školu, ako sa vôbec zoznámili s maminkou a ako je možné, že ich vietor zavial z okolia Lučenca a Rimavskej Soboty až do Martina, či o tom, kam vyšiel na skyalpoch. Či si tomu uveríte, alebo nie, cítim sa, ako by som mala dve maminky a dvoch ockov.
Today I know who is who in Mikulas family.
S novým priateľom človek získava aj novú rodinu. A nech to odďaľujete ako chcete, alebo sa tak trochu obávate prvého stretnutia s jeho rodinou, aj tak sa s ňou raz musíte stretnúť. Človek si to vždy chce naplánovať a hlavne sa na to nejako pripraviť. Nakoniec to však môže dopadnúť úplne inak a niekto iný to zariadi na vás. Vlastne aj tak si myslím, že ten hore to má vo svojich rukách. Volajte ho boh, osud alebo inak. Podobne to bolo aj so mnou.
Tak som sa chcela pripraviť, keď sa stretnem s Peťovou rodinou, no veľa času som na to nemala, a nakoniec to aj tak dopadlo na výbornú. Však čítajte ďalej a dozviete sa.
Záhada prvá – Maminka a Tato Mikulášoví(Dielňa, kde vyrábajú darčeky a priestor, kde chovajú soby a škriatkov doposiaľ neobjavený)
Hádam najväčší šok som zažili dva dni po tom, ako sme spolu začali chodiť, čiže 29. júna. Bol to deň, keď sa malý drobček Petrík rozospieval na celú pôrodnicu, aby sa ohlásil, „ľudia, ja som už na svete“, ale bol to aj deň, kedy som sa prvýkrát stretla s Petrovými rodičmi. Už deň predtým sme rozmýšľali, že by sme vybehli niekam na hory, možno sami. Peter hovoril, že možno by aj maminka šla. Ach maminka, no čo už nejako prežijem, však so ženami si celkom rozumiem.
V tú noc som aj napriek tomu mala nepokojný spánok – asi som cítila tú novú skutočnosť, ktorú mi Petrík hneď ráno oznámil. Saška, ide s nami aj ocino. „Už len to mi chýbalo ku šťastiu.“ Že prídu po mňa autom a pôjdeme. A prišli. Išlo sa na Martinské Hole. Nastúpila som do auta sa takou malou dušičkou a čakala, čo bude.
Maminka bola veľmi milá - už vtedy sa usmievala, tak ako vždy, keď sa u nich doma objavím.
Tato bol záhadný, mal trošku prísny výraz a bol trošku nezhovorčivý, ale to viete, to je len prvý dojem a iba do chvíle, než sa prvýkrát usmial.
S maminkou sme si toho mali toľko, čo povedať, veľa sa pýtala, ja som sa pýtala, Petrík dopĺňal a ruka v ruke sme vyšli až na Martinské Hole. Vtedy sa trošku viac rozrozprával aj ocko, aj sa usmieval a to celý čas. Urobil nám aj zopár spoločných foto, my sme im urobili s maminkou tiež nejakú pamätnú fotografiu a tá je odvtedy zarámovaná v obývačke v peknom drevenom rámiku. Nakoniec, zdali sa mi veľmi príjemní a priateľskí, aj sme sa vzájomne o sebe čosi podozvedali a s maminkou zaspomínali na časy, keď mi pred desiatimi rokmi urobila taký skvelý čajík. Lebo len to som si pamätala, dobrý čajík od maminky. S netrpezlivosťou som očakávala reakcie na moju osobu. Totiž to som sa u nich stala hlavnou témou pri nedeľnom obede. Ohlasy boli veľmi pozitívne, čo ma veľmi potešilo. A odvtedy, ako keby sa s návštevami vrece roztrhlo. Som u nich často a stále si máme, čo povedať. S ockom sa rozprávam o horách, o tom, ako to bolo, keď študoval, alebo bicykloval za školu, ako sa vôbec zoznámili s maminkou a ako je možné, že ich vietor zavial z okolia Lučenca a Rimavskej Soboty až do Martina, či o tom, kam vyšiel na skyalpoch. Či si tomu uveríte, alebo nie, cítim sa, ako by som mala dve maminky a dvoch ockov.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
