aj keď s oneskorením, ale určite, ste všetci zvedaví, ako dopadol náš prvý silvester.
Obaja sme utiekli od rodičov do Bratislavy, aby sme tu strávili posledný deň v roku aj tie prvé v roku 2009. Určite nám prišiel vhod prechod na Euro - euroohňostroj je dobré lákadlo, ale nie len preto nás sem zavialo. Nechceli sme stráviť silvester v papučiach a ani s rodičmi - nie že by sme ich nemali radi, ale predsalen už sme kúsok vyrástli. A to som stále hovorila, ako sa mi Blava nepáči, ako sa strácam na každom rohu, lebo je taká obrovitánska. Keď ste tam s milovanou osobou, ktorá toto little big city ako tak pozná, tak sa vám aj tá Blava začne časom páčiť. Tiež má svoje čaro, ako každé mesto. A Vinohrady, kde sme bývali na intráku, mi vôbec nepripomínajú Bratislavu, ale kus domova. Určite má v tom prsty Kamzík, ktorý vyrástol skoro rovno za intrákom.
Samozrejme ostávame verný našemu mestečku, ktoré je v údolí, obkolesené horami - lebo len to mesto nazývame domovom, len tam sa cítime naozaj doma, tam v lete šantíme a aj v zime lezieme za snehom do hôr.
Bratislava je len spestrením, alebo výletom, či dovolenkou od bežného zhonu, útekom od povinností, lebo tam sme len ja a on a nič iné. Starosti nechávame doma. Tak tomu bolo aj teraz. Navyše u nás v Martine už niekoľko dní poriadne mrzlo, tak sme sa prišli "zohriať", babušiť sme sa aj tak museli - vyzerali sme ako také cibuľky, keď sme vyšli vonku. Predsalen v Blave sa oproti Martinu oteplilo len o 3 stupne, ale aj to je niečo. Už v prvý deň sme sa museli síce zaoberať úporním hľadaním, naháňaní a zháňaním lístkov na MHD. Automatov na každom kroku, ale v našich peňaženkách cinkalo málo drobných, ale lov bol úspešný. Ešte, že je Polus tak blízko a s takou širokou ponukou tovaru a cenín.
Vďaka našim dvom milým budúcim svokrám, Petrovej a mojej, sme mali o dva obedy postarané - za čo veľmi pekne ďakujeme. Hladom by sme aj tak určite nepomreli. Celkom nám to spolu aj v tej kuchyni ide, ale aj ostatné zásoby treba tiež doplniť. Chladničku sa nám podarilo naplniť a mohlo sa začať oddychovať. Najprv zohriať v teplúčku a potom ísť za kultúrov do zimy.
Tri hodiny pred polnocou sme sa zababušení vydali na námestie, trošku sme sa vyskákali pri pesníčkách skupiny Hex a 15 minút pre polnocou sme sa začali presúvať k Dunaju. Toľko ľudí som po kope hádam ešte nevidela, petržalská strana Dunaja plná, na Novom moste ľudia naskladaní ako lastovičky na drôte a aj nábrežie Dunaja pri hoteli Danube bolo tiež slušne plné, ale pre dvoch dobrých ľudí, ako sme my, sa tam miestečko ešte našlo. A tak sme mohli v objatí pozerať na to krásne ohňostrojové predstavenie. Však, čo môže byť krajšie, ako byť na Nový rok s človekom, ktorého milujete a spolu pozerať na ten krásny euroohňostroj vyletujúci z lode uprostred Dunaja. Aj z odstupom času je to ešte stále krásna spomienka.
Novoročné prebudenie pri mojom Anjelovi bolo tiež nezabudnuteľne krásne, však čo je krajšie, ako otvoriť oči a uvidieť ho pri sebe, hoci on už hodnú chvíľku na mňa pozerá. Čo je krajšie, ako cítiť ho pri sebe, čo je krajšie, ako počuť od neho, "krásne dobré ránko". Asi nič. Samozrejme ostali sme verní Kamzíku a tak sme sa naobliekaní vydali prejsť sa trošku lesom. Domov sme sa však neponáhľali a ja som bola navyše zvedavá, čo bolo to červené v šuflíku, na ktoré som sa pod každou chvíľkou Petra pýtala, samozrejme, stihol to hneď preložiť inde a napínať ma ešte deň. Môj Anjel nezabúda na moje meno napísané v kalendári 2. 1. Záhada červeného v šuflíku sa vyriešila preáve v tento deň, keď som si našla podozrivý balíček na koberci. Fíha, jééj, to je pre mňa? Áno, bolo. Bola to milý a praktický darček, pre niekoho drobnosť, pre mňa veľké prekvapenie a potešenie - bola to záložka. Len keby mi ju v medzičase nestihol znárodniť brat. Na obed spapať palacinky, ktoré moja polovička vie urobiť vždy také chutné dobré. No čo si viac môže priať? Snáď ešte veľa šťastných rokov strávených po jeho boku.
