Dávno zabudnuté ale znovu nájdené...

Písal sa rok 1997. Nastúpil som do autobusu, ktorý ma mal odviesť do letného tábora v chatovej osade Repište. Bol to môj prvý, a ako sa neskôr ukázalo, tak aj posledný tábor. Nebol, však, výnimočný len tým, že bol jediný, ale pekne po poriadku. Hneď v autobuse som sa zoznámil s chalanom, ku ktorému som si sadol. Jeho meno si už nepamätám, ale viem, že chcel, aby sme ho prezývali haluška. Za nami sedeli bratia Matúš a Peter, ktorí sa stali aj našimi spolubývajúcimi na izbe. Už cesta bola spestrená pokazeným autobusom na Kremnických Baniach. Po dvoch hodinách čakania na šoféra, ktorý išiel čosi kúpiť do Kremnice, sme sa pohli ďalej. Do tábora sme už dorazili úspešne, aj keď s meškaním. Povyberali sme si izby a ubytovali sme sa. Na spodnom poschodí to boli chlapci a na vrchnom dievčatá. Na druhý deň večer bol prvý táborák a tam som sa zoznámil s dievčaťom, ktoré sa volalo Saška. Nepamätám sa už presne, ale myslím, že to bola ona, čo ma oslovila. Od toho večera sme trávili čas spolu, keď sa dalo, a nielen na tábore, ale aj potom. Bola to taká prvá detská láska. Behali sme spolu po meste a striedali sme sa v tom, kto určí kam pôjdeme. Písali sme si listy, volávali sme si. Ešte sme ani poriadne nevedeli, čo to znamená chodiť s niekym, a tak sa stalo, že tak ako to všetko prišlo, tak aj odišlo a zostali sme sami, avšak, len do chvíle kým sme sa znovu nestretli po 11 rokoch. Ale to je už iný príbeh...