Nočná prechádzka...

Blížia sa Vianoce... Všade pokoj a vianočná nálada. A tak sme sa vybrali na krásnu prechádzku mestom. Vôkol sa motajú ľudia, atmosféru dopĺňa vianočná výzdoba a zo stánkov sa šíri krásna vôňa.
Prajeme vám všetkým, aby táto nálada pretrvala aj po Vianociach a tiež, aby rok, čo príde, bol ešte krajší ako ten predtým.

Cestovanie časom....

Piatok sa začal ako úplne obyčajný deň. Mali sme každý svoju robotu do školy, či už to boli zadania alebo učenie na skúšku a tak sme sa stretli až večer. Pustili sme sa do pozerania fotiek a tak trošku spomínania čo už bolo. Ako sme však prechádzali jeden album za druhým tak sme našli jednu zvláštnu fotku. Fotku o ktorej sme predtým už pár krát hovorili ale nevedeli sme kde je. A bola to fotka nás dvoch pred 10 rokmi. A ako sme sa teda zmenili za tých "pár" rokov? Však posúďte sami :)

Moja polovička je Miki.

Je 5.12. a všetky poslušné detičky už ležia v postieľočkách a spinkajú. Len ja nezbedníčka, som ešte hore. Ja môžem ponocovať, u mňa už Miki dnes bol. Je to v celku zaujímavé mať polovičku, ktorej priezvisko je Mikuláš. Vyvoláva to množstvo krásnych situácii. Spolužiačky hovoria o tom, že je čo chvíľa Mikuláš. V autobuse cestou domov na okne vysí pútač Mikuláš na ľade, Mikuláš na námestí. V obchode ľudia kupujú Mikulášov. Mne pri tom pomyslení pohráva úsmev na perách, vždy si spomeniem na moju polovičku. A Mám veľké šťastie, lebo mať doma jedného je veľká vzácnosť.
A aký je? Aj popri tých "všetkých Mikulášskych povinnostiach" si našiel dnes čas aj na mňa. Už vyše pät mesiacov chodíme spolu ruka v ruke po nočných uliciach, či cez deň po horách, a výnimočne je nás vidieť aj v Little big City. Dnes sme spolu dohliadali na môjho mladšieho brata, s ktorým sú mimochodom už od prvéj chvíľky kamaráti. Veď sa poznajú jedenásť rokov, ale z toho 10 sa nevidieli. Nech sme kdekoľvek, nech robíme čokoľvek, robíme to ako jedna duša a jedno telo a už len preto ho milujem z celého svojho srdiečka.

Sumar 4 mesiacov alebo co sme uz stihli zazit...

Ani sa mi nezdá že je to už tak veľa. Že už ubehlo 4 a pol mesiaca, odkedy som stretol Hviezdičku môjho života. A keby som si mal spomenúť na všetky tie úžasné zážitky tak by som to písal asi veľmi veľmi dlho.Aj z tých úplne najobyčajnejších chvíľ sa stávajú nezabudnuteľné. Ale tie nemáme zdokumentované takže sa budem venovať len tým naozaj najvýnimočnejším...

29. jún 2008 pomaly sa zvečerieva a my sme sa vybrali osláviť naše narodeniny, ktoré máme hneď po sebe. A aby to nebolo nespravodlivé a oslavovali sa oba dni tak prečo nezostať cez noc. Tak sme sa v spoločnosti ešte dvoch kamarátov a troch gitár vybrali do Diakovej do altánku poopekať, zahrať, zaspievať a baviť sa. A takto to všetko dopadlo:

Ale žijeme aj cez deň nielen v noci. Aj keď je nás veľmi ťažko zastihnúť keďže stále sa kdesi túlame, lozíme po kopčekoch v okolí alebo beháme na korčuliach. Však sa hovorí v zdravom tele zdravý duch. Len aby to nedopadlo tak, že športom k trvalej invalidite. Takže keď nás náhodou stretnete tak pozor lebo náš smiech je prudko nákazlivý...

Nie sme však len lesní ľudia. Rovnako dobre sa cítime aj uprostred tej mestskej džungle či už je to u nás v Martine, v Bystrici, v Trnave alebo Bratislave. Všetky tieto mestá sme už stihli prechodiť hore dole ale aj dole hore...

























































Všetkých fotiek zatial je už viac ako 800 takže týchto pár je naozaj len taky výber ale dúfam, že sa páčili....

Stretnutie po rokoch...

Uplynulo 11 dlhých rokov a stalo sa to, čo by si nikto ani vo sne nepredstavil. Písal sa deň 16. mája, keď sme sa znovu stretli. Obaja sme sa šli trošku zabaviť na koncert pri príležitosti dní mesta Martin. Zoznámil nás spoločný kamarát Stano a ako som sa dozvedel až oveľa neskôr tak Sašenka sa s ním stretla v meste len náhodou. To sme ešte netušili kto vlastne sme, a že sa naše cesty už stretli počas našich životov. Trošku sme sa spoznávali a na druhý deň keď koncert pokračoval si Saška uvedomila, že niektoré veci o mne sa jej zdali známe, a že už ich niekde počula. Dala si dve a dve dohromady a spýtala sa ma, že či náhodou nie som ja ten chlapec spred 11 rokov. A tak sme zistili, kto vlastne sme....
Už vtedy sme plánovali spoločnú oslavu našich narodenín. Hm, obaja sme raci. A moja maličkosť, Saška sa narodila o 2 rôčky a jeden deň neskôr, ako moja polovička.Všetko nebolo také ideálne. Ja som bola zadaná a on čerstvo rozídený a chat sa stal jediným spôsobom na naše spoznávanie. Osmelili sme sa aj znovu stretnúť na korčuliach, ale hm. bolo to ťažké. Vybrala som si. Rozišla som sa a ten znovu nájdený Peter z pred 11 rokov, teraz už mladý muž, sa stal človekom, s ktorým som sa rozhodla ďalej kráčať životom. A čo je na tom najkrajšie? Želali sme si to obaja. Tajne sme snívali, o tom, byť spolu, no balí sme sa o tom nahlas hovoriť. Je šťastím, že niekedy sa sny môžu splniť. Ten náš sa splnil. Od 27. 06. 2008 sme šťastný pár. Tak nám držkajte palčeky.

Dávno zabudnuté ale znovu nájdené...

Písal sa rok 1997. Nastúpil som do autobusu, ktorý ma mal odviesť do letného tábora v chatovej osade Repište. Bol to môj prvý, a ako sa neskôr ukázalo, tak aj posledný tábor. Nebol, však, výnimočný len tým, že bol jediný, ale pekne po poriadku. Hneď v autobuse som sa zoznámil s chalanom, ku ktorému som si sadol. Jeho meno si už nepamätám, ale viem, že chcel, aby sme ho prezývali haluška. Za nami sedeli bratia Matúš a Peter, ktorí sa stali aj našimi spolubývajúcimi na izbe. Už cesta bola spestrená pokazeným autobusom na Kremnických Baniach. Po dvoch hodinách čakania na šoféra, ktorý išiel čosi kúpiť do Kremnice, sme sa pohli ďalej. Do tábora sme už dorazili úspešne, aj keď s meškaním. Povyberali sme si izby a ubytovali sme sa. Na spodnom poschodí to boli chlapci a na vrchnom dievčatá. Na druhý deň večer bol prvý táborák a tam som sa zoznámil s dievčaťom, ktoré sa volalo Saška. Nepamätám sa už presne, ale myslím, že to bola ona, čo ma oslovila. Od toho večera sme trávili čas spolu, keď sa dalo, a nielen na tábore, ale aj potom. Bola to taká prvá detská láska. Behali sme spolu po meste a striedali sme sa v tom, kto určí kam pôjdeme. Písali sme si listy, volávali sme si. Ešte sme ani poriadne nevedeli, čo to znamená chodiť s niekym, a tak sa stalo, že tak ako to všetko prišlo, tak aj odišlo a zostali sme sami, avšak, len do chvíle kým sme sa znovu nestretli po 11 rokoch. Ale to je už iný príbeh...