Naša prvá skutočná dovolenka :)

Stihli ste už dovolenkovať, alebo sa na dovolenku ešte len chystáte? My sme už stihli. Tento rok sme si vybrali niečo na Slovensku. Auto nemáme, tak sa dalo len tam, kde sa cestuje krátko alebo pohodlne. Keďže máme obaja radi aktívnu dovolenku, vyhrali to Tatry. Ubytko sme mali zabezpečené už 3 mesiace dopredu a už sme sa len modlili, aby nám počasie vyšlo, a či nám nakoniec vyšlo všetko alebo len niečo, to sa dozviete v priebehu niekoľkých riadkov.
O počasie sme sa začali zaujímať v týždennom predstihu. Nevyzeralo to moc optimisticky- 3 z 5tich dní mali byť daždivé. 3 dni pred odchodom sa predpoveď trošku upravila v náš prospech, malo pršať iba v sobotu a ojedinele aj v nedeľu.
Celý týždeň pred dovolenkou sme sa nezastavili a zháňali všetko možné aj nemožné, balili, vybavovali až nadišiel dlho očakávaný deň nášho odchodu. Ráno 5. 9. 2009 pršalo - aj vo Vrútkach, aj v Poprade. Dáždniky sme si pribalili, tak nám to ani moc nevadilo. Z Popradu zo stanice nám šiel vláčik priamo do obce Pod Les a ako sme zistili, zo stanice do nami prenajatého bytu to bolo ozaj na skok (okolo 3 minút, behom ani toľko). Pani, ktorá nám byt prenajala, nás čakala na zástavke. Spoznala nás. No, aby nie, keď sme mali ruksaky takmer väčšie ako sme boli my samotní. Zaviedla nás do bytu.

Vošli sme a ostali sme veľmi milo prekvapení. Byt útulný, prerobený. Dokonca v izbe z poličky na nás žmurkal aj televízor (tak sme mohli každý deň nerušene a z pohodlia sledovať počasie) a hoci bol byt na zvýšenom prízemí, mal dokonca aj balkón. Z balkónu sme videli skoro Poprad, ale hlavne Veľký Slavkov a Novú Lesnú. Z kuchyne sme mohli každý deň obdivovať Gerlachovský štít a náš nie veľmi obľúbený Slavkovský štít (nebolo dňa, aby nebol Slavkovský v oblakoch, alebo nám neposielal jednostaj z Poľska oblaky).

Kuchyňa, ako ste si už domysleli, bola orientovaná na západ, tak nám slniečko mohlo aj večer nakúkať do hrncov a tešiť nás svojimi teplými lúčikmi. Ráno sa nám celkom dobre vstávalo, však aby nie, keď nám robilo budíček Slniečko, a ani závesy nám neboli nič platné, či sme chceli a či nie, museli sme sa vykopať z tepla postieľky. Niekedy sa to podarilo už pred siedmou, moja maličkosť až tesne po siedmej, inokedy sme oddychovali až do 8:00. Však sa nedá stávať každý deň o 7:00 – čo ak by došlo k ujme na dobrej nálade, alebo na zdraví ;) . Teraz ste určite zvedaví, ako sa nám v Tatrách darilo, ktoré doliny a kopce sme prešli a či sme sa aj do Popradu boli pozrieť.
Začnem od konca. V Poprade sme si boli „len nakúpiť“, a to hneď v sobotu poobede. Vybalili sme sa, najedli, a išlo sa na ten krásny červený vláčik, ktorý sotva sme sa pohli, už sa s nami rozprával. Hovoril skoro stále toto: Vážený cestujúci, označte si cestovné lístky v označovači – Ladies and Gentlemens stamp your travel ticket in stamping machine. Ďalšia zastávka – Nová Lesná - Next stop – Nová lesná. To isté znelo samozrejme aj v nemčine (tú však moc neovládam, tak vás nebudem zaťažovať ešte aj nemčinou) Toto sme počúvali každý deň dvakrát a v polke pobytu sme ich už recitovali spolu s tetou. Taktiež sme zistili, že v Tatrách človeku auto skoro vôbec nechýba – až na tú cestu z Vrútok do Popradu a späť, lebo elektrický vláčik zvláda prepravu na A. Pohodlne nás odviezol, či do Starého Smokovca, či do Novej Polianky, alebo Tatranskej Lomnice a samozrejme aj naspäť do Popradu.
Však aj návštevu obchodu v Poprade sme prežili bez ujmy však stála zhruba 5 minút pešej chôdze z popradskej stanice. Mali v nej všetko, čo sme potrebovali - hlavne jedlo, lebo tým je človek v Tatrách dvojnásobne živý, keď nemá práve tráviace problémy.
A ako sa nám búvalo v podhorí Tatier? Úžasne a skoro lepšie ako doma. Večer sme padali únavou a zaspali do 5tich minút, ráno sme vstávali síce skoro, ale fyzicky oddýchnutí a hoci sme každý deň chodili minimálne 5 hodín, vôbec nás na druhý deň ráno neboleli nohy, len to slniečko nás budilo kúštik skôr ako bolo treba, ale aspoň sme nikdy nezaspali a skoro všetko postíhali.
Chcete vedieť, prečo sme „len“ skoro všetko postíhali? Nech sa páči čítajte ďalej.
V sobotu, ešte predtým, než sme definitívne padli od únavy do postele, zhodli sme sa na tom, že nedeľa bude patriť Zbojníckej chate, tak sme sa tam v nedeľu aj vybrali. Bolo oblačno aj keď slniečko cez obláčik predsalen presvietilo, tak sme dúfali, že pršať nebude. Začali sme stúpať po chodníčku, sem tam sme aj fotôčku urobili, do mapy nazreli, cez mostík prešli a začali sme stúpať po skalnatom chodníku stále vyššie a vyššie, a čím sme boli vyššie, tým bolo počasie horšie a horšie.

Utešovali sme sa, že počasie vydrží, no 30 minút od Zbojníckej chaty sme si mienku poopravili. Na tvár nám začali dopadať drobné dažďové kvapky, vrcholy štítov sa zahaľovali mračnami a neprestávalo kvapkať. Petrík sa rozhodol, že to vzdáme. Ešte posledná spoločná fotka pri plese a išlo sa späť. Cesta to bola ťažká, vlhké skaly, kvapky, ktoré nás chladili a sklamanie z počasia, ktoré trvalo skoro celú cestu dolu. Konečne po 2 hodinách prestalo pršať.

Domov sa nám ešte nechcelo, tak sme zamierili ešte k Veľkému Studenovodskému vodopádu a k ďalším vodopádom v koryte Studenovodského potoka. Určite tieto miesta veľa z vás navštívilo a podobne ako aj nás tak i vás nadchýňal pohľad na to krásne vodné predstavenie a penenie sa vody stekajúcej množstvom kaskád. Aj keď sme v tento deň na vlastnej koži zažili rýchlo meniace sa počasie, predsalen budeme v dobrom spomínať na tento deň.

Však, sme behom neho zvládli až 2 túry a pri záverečnom sčítaní časov Petríček zahlásil, že sme nachodili 6 a pol hodiny čistého času a unavení sme teda boli poriadne, až tak, že sme sa rozhodli ísť z Hrebienka dolu Pozemnou lanovkou. Cestou som sa čosi priučila aj o mechanizme na akom pracujú tieto lanovky a už je mi jasné, prečo je lístok hore drahší ako lístok dole. A ako hodnotíme tento deň?

Aj zlé počasie si treba raz zažiť. K večeru sa obloha vyčistila a tak sme sa mohli síce unavení, ale dobre naladení nechať zohrievať slniečkom na lavičke neďaleko stanice Starý Smokovec.
Samo na izbu sme prišli úplne dead, a Petríček sa nie a nie sa zohriať, tak som ho uložila do postieľky a doporučila čajovo-perinovú kúru. Takto v teplúčku perín sme užívali prítomnosť jeden druhého a rozptýlili sa pri pozeraní Superstar – takého nenáročného programu, pri ktorom ani rozmýšľať nemusíš. Predtým, než sme sa definitívne pobrali na obláčik (snívať sníček) naplánovali sme si túru na ďalší deň. Podľa predpovede počasia malo byť o čosi krajšie, tak sme sa rozhodli, že eso tatranských túr ešte necháme tak a pôjdeme sa pozrieť na Sliezsky dom.
Ráno sme vstali a dokonca aj slniečko svietilo – podobne, ako aj v nedeľu. Na túru sme sa moc neponáhľali a dovolili sme si odísť až o 9:00. Tento krát sme sa zviezli až do Novej Polianky a odtiaľ postupovali stále vyššie a vyššie. Cestou sme stretli čmeliakov akosi prilepených ku kameňom – hm. asi fakt bol ten prízemný mráz. Neďaleko nášho chodníčka sme žblnkotal potôčik a na kríčkoch ešte viseli posledné maliny a čučoriedky. Počasie bolo také všelijaké. V duchu sme sa modlili nech neprší a naše prosby sa splnili – v tento deň naozaj nepršalo.

Po zhruba hodine a pol sme zahliadli v diaľke cieľ našej cesty. Hm. to sme však netušili, že nám ešte 20 minút potrvá dostať sa až úplne k nemu. Začalo fúkať, čím ďalej tým viac. Oblečení sme boli dobre, tak pohoda ale vonku sa nám teda dopĺňať energiu nechcelo, tak sme zamierili do bufetu – čaj tu bol drahší ako na Chate pod Rysmi ale jeden sme si predsa dali. Aj kapustnica bola s vysokohorskou prirážkou, ale jej vôňa nám nedovolila nekúpiť si ju. A dobre padla. Pred odchodom od Sliezskeho domu sme sa ešte išli obzrieť pleso a koho sme tam nestretli – okrem silného vetra v tráve čupela kačka. Petríkovi som ešte požičala moju čelenku aj rukavice, našli sme miesto, odkiaľ sa dá dobre pustiť na foťáku samospúšť a urobili sme si pamätné foto. Teraz už nám len zostávalo rozhodnúť sa, ktorou cestou ísť dole. Samozrejme, že sme mali naplánované ísť po žltej a predsa len sme sa rozhodli ísť po červenej – tatranskou magistrálou na Hrebienok. A veru dobre sme urobili. Okrem zaujímavého chodníka a kope ružových kvietkov, ktoré ma tak nadchýňali, sa hmle konečne uráčilo zdvihnúť sa o čosi vyššie a tak sme sa mohli z výšky pokochať pekným výhľadom na Poprad, Polianku, Smokovce a našli sme dokonca aj bytovku, v ktorej sme bývali.

Z Hrebienka sme tento krát po svojich zišli až do Smokovca, stihli si nakúpiť aj nastúpiť do Tatranskej električky. Dokonca sme tento deň aj varili. Ako inak – cestoviny s omáčkou. A myslím, že sa nám jedlo podarilo, lebo sme si celkom pochutili a nebyť Petríkových problémov s trávením, bolo by nám chutilo ešte viac. Už v prvý deň sme sa chystali na prechádzku po okolí, ale ani dnes sa nám už nechcelo. A zase sme zaliezli po večeri do perín, pozreli počasie a pobavili sa pri Superstar. Zajtra mal prísť deň D, tak sme poctivo odišli na obláčik už pred 23.00.
Utorok – ako inak zase nás zobudilo slniečko. Krásne hrialo aj obloha sa zdala takmer jasná. Naraňajkovali sme sa a už krátko po 8:00 sme vykračovali k zástavke elektrického vláčika. Dnes sme však zo Smokovca pokračovali do Tatranskej Lomnice. Aj sme cestou uvažovali, že si kúpime aj lístok na Lomničák, ale nakoniec sme od tohto nápadu upustili a kúpili sme si len na Skalnaté pleso. Z lanovky bol ozaj krásny výhľad, no až do dnes si pamätám, že nás tesne pred výstupnou zastávkou lanovky na Skalnatom ples z doteraz nezistených príčin nechali asi 3 minúty hompáľať sa v kabínke na lane. Ešte, že sa ani jeden z nás nebojí výšok. Konečne sme zostúpili na pevnú zem. Urobili pár záberov pri plese a pokračovali ďalej chodníkom k Svišťovke. Cesta v celku zaujímavá, sem-tam trošku nebezpečná ale veľmi zaujímavá. Po hodine sme ju v diaľke zahliadli – bola to ona – Svišťovka.

Slniečko neustále svietilo no okolo Lomnického štítu začali tancovať obláčiky až jeho špic pokryli. Do sedla pod Svišťovkou sme dorazili v pravý čas. Síce fúkalo – výhľad bol krásny na A+++ . Usadili sme sa na kamene a kochali sa výhľadom na Belianske Tatra, Kolový štít, Jastrabiu vežu, Jahňací štít, Poprad a dedinky pod Tatrami. A kdesi dole sme zahliadli aj chatu pri Zelenom plese. Bolo nám tam tak výborne, že sa nám ani dole nechcelo – však preto sa aj začalo mračiť – aby sme dostali konečne rozum a uráčili sme zostúpiť dole. Ešte som dostala do ruky teleskopickú paličku, druhou chytila Petríka a išlo sa. Celkom sa aj dobre šlo, len sme si museli dávať dobrý pozor pod nohy a aj ľudí okolo nás a ako správni turisti sme napomenuli aj jedného horlivého Čecha, ktorý začal zo seba robiť frajera a ohrozovať nie len seba, ale aj nás. Zahliadli sme reťaze. A keď sme boli tesne pri nich, dolu po nich akurát schádzala ustráchaná teta – veľmi sa bála, tak to trvalo, Česi začali byť nervózni, my sme sa obrnili trpezlivosťou a nemecké turistky si krátili čakanie piesňami. Podarilo sa, zišli sme. Na chate pri Zelenom plese bolo rozprávkovo – ani nie tak zima, s vysokohorským čajom pre nosičov a čokoládou v ruke a usmievajúcim sa slniečkom nám nič nechýbalo. Samo, nemohli sme sa tu príliš dlho zdržať, lebo sme mali pred sebou dobrý tri a polhodinovú cestu dolinou až do Tatranských Matliarov. Unavení sme síce boli, ale valili sme dole ako naozaj, keď sa nám zdala cesta až pridlhá, začali sme si spievať a hneď sme boli pri Matliaroch. Neviem, ktorý inteligent označkoval trasu tak, že z lesnej cesty nás vyviedol rovno na asfalt pred hotelom Hutník. No hrúza. Až som z toho bola aj trošku nervózna. Ešte sa k tomu pridružil, hlad, smäd a tak sme si predsa len museli chvíľku oddýchnuť. Cesta ďalej pokračovala cez rozmočenú lúku – no čím ďalej tým lepšie. Hneď ako Petríček zahliadol pníček pred dreveným mostíkom, na chvíľu si ma tam usadil a rozbalil čokoládu. A pomohla. A akí sme boli radi, keď sme konečne prišli na stanicu do Tatranskej Lomnice, to si vie asi každý z vás predstaviť. Aj to, akí unavení sme boli. Ale stálo to za to. Fakt to bol jeden z najkrajších výletov.
Náš pobyt sa týmto dňom chýlil ku koncu, lebo v stredu sme už museli odísť.
A ako nám na pobyte bolo – výborne a uvažujeme, že si ten istý byt znovu prenajmeme a výlet do Tatier opäť zopakujeme.

Rušné leto...2009

Tak sme tu zas. Po troch náročných a nabitých mesiacoch sme si predsa len našli čas podeliť sa s vami o naše letné zážitky. Toto leto bolo totiž úplne iné ako to predošlé a to priam o 180 stupňov.
V júni som dopisovala bakalársku prácu a nakoniec som ju aj odovzdala aj obhájila. Petríček v medzičase stihol aj štátnicovať a promovať. Tej druhej udalosti som sa aj priamo zúčastnila. Bola to pre mňa úplne nová skúsenosť. Najprv som nevedela, čo si mám obliecť, potom som rozmýšľala nad darčekom promovanému. Nakoniec sa z toho vykľulo niečo takmer obyčajné, na krásny papier a od srdca napísané. Avšak ako som sa neskôr dozvedela, tým najkrajším darčekom bolo pre ňho to, že som na promóciách bola s ním. (Však som si to aj celý čas myslela, ale bolo dobré to počuť z jeho úst) A nie je nič krajšie ako vidieť Petríkových rodičov byť pyšných na svojho šikovného syna. Môj obdiv mal tiež. Dokonca sa nám podarilo, vďaka Petríkovému ocinovi, zvečniť tuto chvíľu, či už promovania alebo gratulácii na kameru. (aspoň budeme môcť v 50 vidieť, aký sme boli kúsok po dvadsiatke mladí). Ale nie, však mi nebudeme starnúť, budeme forever young, možno. :D

A teraz príde drobná pikoška zo zákulisia. 19. júla som sa stala mamou. Nie takou ako myslíte, zatiaľ len krstnou malému dievčatku s menom Veronika, ale kto vie, možno časom aj ja. Teda určite. Len to ešte nikto nevie kedy. Možno ten hore áno, len nám to nechce prezradiť. S Veronikou sme si od začiatku padli do oka, už od prvého stretnutia sa na mňa krásne usmievala a potom mi dokonca spokojne zaspinkala na rukách.
August bol pre mňa, nás určite tým najdlhším mesiacom. Petriček už dva týždne poctivo zarábal v práci tie ťažké eurá a ja som pomaličky ale iste finišovala s prípravami na moje bakalárske štátne skúšky. Obaja sme už boli unavení, ja z učenia a Petrík zo mňa. To viete, keď vám už škola lezie krkom, ale musíte nad knihami aj tak sedieť, tak potom ste trošku zo všetkého znechutení, ale prežili sme. Petrík mal so mnou veľkú trpezlivosť, bol tu stále pri mne, postaral sa mi o zábavné pobyty v prírode na bicykloch, či korčuliach alebo „len“ večerný oddych pri filme. Dokázal počúvať tie moje časté frflačky na školu a na ten sprostý systém, ktorý máme na škole. Nakoniec som už aj bola pripravená, ale stále som nevedela, kedy ma to vlastne budú skúšať. Dozvedela som sa to „až“ 5 dní dopredu. Ešte 25. 08. mi Petrík pomohol zosmoliť obhajobu, lebo mi akosi nikto nepovedal ako na to a ako to má vizerať. A 26. 08. 2009 prišiel deň „D“. Ocino bol taký dobrý a ráno, veľmi skoro ráno ma zaviezol na vlakovú stanicu. Ešte sme sa vrátili pre desiatu, ale že som si mobil zabudla doma, tak to som zistila až na stanici. A čo bolo horšie. Nič sa s tým nedalo robiť. Avšak dobré duše existujú. Jedna neznáma spolucestujúca mi požičala svoj. A čo je ešte zvláštnejšie, nie len, že sme cestovali ráno spolu, my sme spolu cestovali aj poobede. Ale späť k štátniciam. Lepilo mi tam, ale nakoniec to dopadlo nad moje očakávania. Na mojej obhajobe práce sa ukázal dokonca aj môj oponent, ale nejako som to v zdraví prežila. Až na dejepisnú otázku to ušlo. Ale nakoniec aj tú mi oznámkoval skúšajúci milou známkou C – to bolo aj moja celková výsledná známka a bola som šťastná ako blcha, to vám poviem. Od tohto dňa mi oficiálne začali prázdniny. Chcete vedieť ako dopadli? Tak čítajte ďalej.

Who is who IV

Záhada 4
Veľká záhada, a ako vyzerá Mirka a Petroví starí rodičia

Hoci som spoznala už veľa členov rodiny, ešte stále je nekompletné. V adresári chýbali ešte starí rodičia z Lučenca a Petríkova teta Mirka.
A raz to prišlo. Celkom nečakane, i keď trošku očakávane. Prišla som zas na návštevu k ako sa hovorí „budúcim svokrovcom“ a práve plánovali cestu do Lučenca. Rozprávali sa, kedy pôjdu a tak okolo toho, keď zrazu vykĺzla z úst Petrovej maminka otázka smerom na mňa. A nechcela by si isť do Lučenca s nami? Hm. hoci som tušila, že časom sa ma takúto otázku „maminka“, ako ju niekedy oslovujem, spýta, ostala som prekvapená a ticho. Ešte dva dni som nad ponukou rozmýšľala, ale nakoniec som ju prijala. A myslím, že som urobila dobre.
Petrova stará mama je gazdinkou a kuchárkou na slovo vzatou. Síce sa skoro celý čas motala v kuchyni, tej vôni, ktorá z nej vychádzala, sa proste nedalo odolať. Azda prvýkrát som jedla domáce parené buchty, domácu parenú knedľu a to všetko úplne čerstvé a práve naparené. Tie výrobky, ktoré kúpite v obchode, sa mohli pred domácou knedľou a buchtami schovať.

Starý ocko sa staral o to, aby nám nič nechýbalo, aby sa bolo o čom rozprávať a aby studňa nevyschla, a Figo bolo vždy po ruke. Z jeho udiarničky sme si dokonca urobili terč, do ktorého sme hádzali šípky, ale jemu to nevadilo.Karty si však s nami nezahral, ale nám pomohol nakŕmiť tetinho štvornohého pomocníka, ktorý sa živý zásadne benzínom. Mali sme totiž ísť pozrieť moju spolužiačku do Poltára, tak nám dal peniažky na cestu.

Štedrý, milý a usmievavý pán, ktorý ráno vstáva veľmi skoro, aby nakúpil pre celú rodinu čerstvý chlebík a pečivo. V Lučenci však býva aj Petrova teta, ktorá sa s ním hrávala, odkedy chodieval k starým rodičom na víkend. A inak to nebolo ani teraz. Hrali sme spolu aj s „maminkou“ a Mirkou po večeroch žolíka a dokonca sme ju prehovorili na pexeso, bohužiaľ, vyhrať sme ju nenechali. Ona sa na nás nehnevala a za odmenu nás zobrala spolu s jej psíkom na prechádzku do Lučenského parku, hm. len nám Beiley plašil všetky labute.

Bola to práve Mirka, ktorá nám robila hádam najdlhšie zo všetkých spoločnosť. Už od prvého momentu sme si mali čo povedať, a tak sme prekvákali aj hodinu. Navyše jej zmysel pre humor bol veľmi nákazlivý a nebolo chvíle, kedy by sa na nás neusmievala.

Uz je to hotovo...

Dňa 10.7.2009 o 11:00 hodine v aule Aurela Stodolu som bol slávnostne promovaný a bol mi udelený titul inžinier. Takže škola už je za mnou, už skončilo neustále učenie. Teraz začne neustále pracovanie. Ťažko povedať čo je lepšie, pretože každé ma svoje výhody a nevýhody. Pre mňa momentálne skončili tri týždne učenia a neustáleho myslenia na školu. Nevravím že na škole bolo zle ale momentálne som rád, že to už mám za sebou a už nebudem musieť cestovať každý týždeň cestovať do Bratislavy... A čo bude ďalej? Nechám sa prekvapiť, veď hádam to nebude až také strašné.

Prekvapenia pokračujú II.... (pohľad z druhej strany)

Je až zaujímavé ako sa môže obyčajný deň zmeniť na niečo, čo sa stane len raz v živote. A takýchto dní bolo pár v poslednom období....
Idem si tak so spolužiakom zo školy a keďže sme boli len deň v Bratislave, tak sme si povedali, že sa vyberieme do polusu nakúpiť čosi. Už vtedy som sa začal pohrávať s myšlienkou, že by som ešte niečo iné pozrel. Bolo to 31.3. a ja som poslal spolužiaka na intrák s tým, že idem ešte niečo kuknúť. A zamieril som do najväčšieho klenotníctva v Poluse. Hneď ma privítala milá pani, že čo by som si prial...
... no tak tak nejak vyzeral deň, keď som kúpil snubný prsteň...
Vybral som ten správny, dal som ho zmenšiťm, aby pasoval na jemnú rúčku mojej budúcej snúbenice a zamieril som naspäť na intrák. Až keď som bol skoro na izbe, tak som si uvedomil.. "však ja som práve kúpil snubný prsteň". Prsteň putoval do šuplíka a potom do skrinky v mojej izbe doma. Tam čakal na svoju príležitosť.
V ten deň som sa pevne rozhodol o tom, o čom som už dlho rozmýšľal a dlho sa presviedčal o tom, že je to správne a je to to pravé. Tie dni medzi 31.3. a 23.4. boli ťažké, lebo zrazu som nemohol povedať niečo osobe ktorej hovorím vždy všetko. A tak veľmi som chcel... tak veľmi som nemohol. A tak jedného pekného dňa som sa rozhodol, že už nechcem dlhšie čakať. Rozhodol som sa, že mojej Láske vytvorím prekvapenie skôr, ako to čakala, o dosť skôr. Vybral som sa ešte do mesta, lebo som chcel niečo originálne, v čom by ten prstienok mohol putovať z mojich rúk do rúk nič netušiacej slečny môjho srdca. A tak som v prvom rade zamieril do hračkárstva, keďže obaja máme radi takých zlatých plyšáčikov. Bolo ich tam veľa, ale nakoniec som zúžil výber na dve zvieratká. Jedným bol medvedík s pohárikom v ruke, presne taký istý medvedík ako mám aj ja a aj Sašenka, takže by sme už mali troch. A druhým zvieratkom bola žirafka s takým malým zipsom na chrbte. Strašne bola zlatá a tak som sa nakoniec rozhodol pre ňu. A v ten večer sa stalo to, čo je popísané v predchádzajúcom príbehu... A to čo zmenilo náš život zase o kúsok a o kúsok nás posunulo k nášmu vytúženému okamihu, keď si povieme svoje "áno"... A kedy to teda bude? To sa včas dozviete :)

Prekvapenia pokračujú...

Ste zvedaví ako sa nám darí, ako sme pokročili a čo sme zažili?
A čo takto podeliť sa s vami všetkými našimi kamarátmi a kamarátkami o zážitkoch zo zásnub?
Že vy o tom ešte nič neviete? Ste zvedaví ako to všetko dopadlo? Tak čítajte ďalej a dozviete sa.
Bol štvrtok 23. 04. 2009, deň ako každý iný, ničím výnimočný, snáď len tým, že Petrík nebol v Bratislave, ale bol doma v Martine. Ja som mala nejaké školské povinnosti, tak som musela odísť do Bystrice. Nebola som dlho a Petrík ako ten správny a najúžasnejší priateľ si ma prišiel vyzdvihnúť na stanicu do Martina, keď som sa už vracala späť domov. Deň nebol dvakrát teplý, fúkal nepríjemný studený severný vietor, ale aj tak sme si povedali, že predsalen zájdeme na prechádzku do neďalekého lesíka a lúk Jahodníckych hájov. Bola som si u Petríka ešte zložiť baťoh a vyrazilo sa do prírody. Pri dverách do bytu jeho rodičou, ale aj jeho, som si ho pri zaväzovaní tenisiek začala doberať. To mi robíme veľmi radi. Len som utrúsila poznámočku, že kde schováva ten snubný prsteň, a že či mu mám prehľadať detskú izbu. Zdalo sa mi totiž neprvadnepodobné, že ho, ten prstienok ešte nemá doma a nedalo mi to. On zachoval pokoj, však mal aj prečo. Si predstavte, on ho neschovával v izbe, ale vo vrecku svojej jesenno-jarnej vetrovky. Zaviazala som si topánky, privolali sme si výťah a išlo sa. Vonku fakt dosť fučalo a naša prechádza sa skončila po polhodine. Už mi bola slušná zimka a Petrík uznal, že toto sú neľudské podmienky na zásnuby - to som ja však ešte netušila. Cestou z prechádzky sme ešte navštívili Petríkovú starú mamu, ktorá býva tu, v Martine, neďaleko Jahodníckych hájov. Pripravili sme si u nej chutný čajík, zahrali sme si s ňou amerického žolíka a už sme boli zase vonku. Keďže čas pokročil a ja som sa ešte nezastavila doma, rozhodla som sa tak urobiť. Odprevadil ma na zástavku, zakýval mi, poslal leteckú pufinku a bolo. Doma som však pobudla len 2 hodinky, lebo Petrík, hoci so mnou už v ten štvrtok strávil pár hodin, veľmi chcel, aby som prišla. Navzdory tomu, že bolo už 19:45 rozhodla som sa predsalen vyjsť do ulíc a znovu autobusíkom k nemu. Nebol si ma vyzdvihnúť, ale keď som vošla do jeho izby, všetko bolo pripravené na pozeranie filmu, notebook, aj fil mal vybraný, aj deku priniesol, lebo ja som taký zimomravec, sadol si ku mne, prikryl a spustil film. Bol to veľmi krásny romantický film s krásnym filmovým koncom. Takéto filmy ma vždy vedia roztopiť. Povieme si ako veľmi sa ľúbime, ako veľmi sme radi, že sme spolu a máme jeden druhého, ako sa tešíme z toho, že vieme byť jeden druhému oporou. Petrík, vycitíl, že je tá správna chvíľa, dal mi do ruky plyšovú žirafu. Kukám na to, že jej, aké roztomilé plyšové žirafíčatko, aha, ono to má aj zips, a ja, od narodenia veľký zvedavček, som rozopla ten zips na tej žirafe a tam bol schovaný. Bol tam prstienok z bieleko zlata s tromi kamienkami, taký, aký som si predstavovala, že dostanem v lete na zásnuby, a ono to už bolo teraz, už teraz sa ma Petrík spýtal: "Saška, chceš si ma vziať?" A čo iné mi ostalo, ako len povedať mu áno - veď je to najúžasnejší mladý muž pod Slnkom. Objal ma a ja som sa nezmohla na jediné slovko aspoň polhodinu a to som večne urečnená - už len slzy dojatia sa kotúľali obidvom po tváričkách a tak silno sme sa stískali a mne sa zase nechcelo dnes odísť domov.
Tak ako, páčilo sa, tešíte sa spolu s nami? Prajete nám všetko dobré?
Tak vám veľmi pekne ďakujeme za priazeň a i to, že ste tento príspevok dočítali do konca.
PS: je určite dlhokánsky, to viete, tá moja výrečnosť. Ale tak hádam sa oplatilo :)

Jar plná prekvapení...

Ako ste si už určite všetci všimli tak prišla jar... takýmito slovami som chcel začínať príspevok na ktorý sa chystám už dlhšiu dobu ale akosi stále nebol čas. Začala škola, maliarske práce u nás doma, blížiace sa štátnice a aj odovzdanie diplomovky... Ale aj popri tých všetkých povinnostiach sme si našli čas pre seba. Kým sa už pomaly v dolinách prebúdzala príroda a roztápal sneh tak sme si povedali že ešte chceme sa trošku guľovať a vybrali sme sa do našich hôr za snehom.











A keď sme sa zase chceli zohriať tak sme sa vypravili do južnejších častí Slovenska konkrétne do nášho hlavného mesta Bratislavy a do Nových Zámkov.

















Ten kočík nieje náš, je len požičaný ale veríme že časom budeme mať aj ten svoj aj s takým drobcom v ňom.